Astropozorovanie

 Aktualizácia

Vlastné pozorovanie

Atlas oblohy

Moje vybavenie

Pozorovacie stanovisko

O autorovi

Odkazy

Návštevná kniha

Andromeda, Andromedae, And

Súhvezdie Androméda je jedným zo 48 súhvezdí, ktoré pomenovali už antickí Gréci. Podľa povestí na oblohe predstavuje princeznú, dcéru etiópskeho kráľa Cefea a kráľovnej Kasiopeje. Tá sa pýšila, že jej dcéra Androméda je krajšia ako morské nymfy Nereidy, čím sa dopustila veľmi ťažkého priestupku. To rozhnevalo vládcu morí Poseidóna, ktorý vyslal k brehom Etiópie morskú obludu Ketosa, aby zaplavila celú krajinu prívalmi vody a zničila všetko živé. Podľa veštby jedinou záchranou pred touto pohromou bolo obetovať Andromédu – bola prikovaná reťazami na skalnatom útese tesne nad morom, napospas oblude. Práve v tom okamihu sa vracal z dobrodružnej cesty Perzeus. Keď sa o všetkom dozvedel, sľúbil smutným rodičom, že Andromédu zachráni. Skôr ako sa obluda k princeznej dostala, vytiahol hrdina hlavu Medúzy, ktorú predtým získal, čím obluda pri pohľade na ňu okamžite skamenela. Príbeh skončil veľkou svadbou a vďaka tomu, že Perzeus bol synom najvyššieho boha Dia, bol on i celé kráľovstvo ušetrené od ďalšej Poseidónovej pomsty.

Androméda je veľké súhvezdie severnej oblohy /19. najrozsiahlejšie/, ktorého najjasnejšie hviezdy dopĺňajú štvoruholník Pegasa. Na oblohe ju možno ľahko nájsť, pretože jej najjasnejšie hviezdy ležia zhruba na priamke, ktorú tvoria hviezdy Alpheratz, Mirach a Alamak. Súčasťou priamky by mohla byť aj hviezda Algenib, tá však patrí do súhvezdia Perzeus. Môžeme si pomôcť aj tým, že leží pod Kasiopejou a hraničí tesne s Pegasom – priamka hviezd 2. magnitúdy vybieha zo severovýchodného rohu štvorca. Na večernej oblohe je u nás viditeľná od júla, kedy vychádza na severovýchode do apríla, vtedy však vytŕčajú nad obzor iba jej najsevernejšie časti. Vrcholí o polnoci koncom prvej tretiny októbra vo výške asi 75 stupňov nad južným obzorom. Obsahuje 100 hviezd zdanlivej jasnosti do 6. magnitúdy. Na oblohe zaberá 0,220 sr.

mapa súhvezdia Andromédy, hviezdy do 8^m, deepsky do 10^m

Zaujímavé hviezdy

Alpheratz - α Andromedae, najjasnejšia hviezda súhvezdia. Súčasne tvorí aj ľavý horný roh Pegasovho štvorca, preto kedysi bola označovaná ako δ Pegasi. Aj sám názov Alpheratz vyjadruje po arabsky "plece koňa". Z tohto dôvodu sa zaužíval aj názov Sirrah, čo značí pupok Andromédy. Hviezda má jasnosť 2,1^m a je vzdialená 120 svetelných rokov.

Mirach - β Andromedae /pás okolo drieku/, dá sa využiť hlavne pri hľadaní M31. Tento červený obor je vzdialený 75 svetelných rokov a dosahuje takmer rovnakú jasnosť ako hviezda Alpheratz. Je teda druhou najjasnejšou hviezdou súhvezdia.

Alamak - γ Adromedae. Alamak znamená "noha" alebo podľa arabského názvu malé zviera žijúce v púšti podobné jazvecovi. Je vzdialená 120 svetelných rokov. Severne od nej Alamak leží radiant meteorického roja Andromedíd.

Jedna z najkrajších dvojhviezd oblohy. Hlavná zložka je oranžová a dosahuje jasnosť 2,3^m, sprievodca je zelenomodrý a dosahuje 5,5^m a je tiež tesnou dvojhviezdou /0,5"/, menšími amatérskymi  prístrojmi nepostrehnuteľnou /väčšími ďalekohľadmi ako 30cm sa javí ako rozmazaná, trochu podlhovastá hviezda/. Jeho obežná doba je 61 rokov. Uhlová vzdialenosť medzi hlavnými zložkami Alamaku je 9,8 oblúkovej sekundy, preto na ich rozlíšenie si vystačíme aj s malým ďalekohľadom s priemerom objektívu 5 cm. 

Spektroskopickými metódami sa dokázalo, že hlavná, najjasnejšia zložka 650-krát svietivejšia ako Slnko je takisto dvojhviezdou - jedná sa teda o štvornásobný systém. Ostatné zložky prekonávajú Slnko svietivosťou 50-násobne.

π Andromedae - dvojhviezda /hviezdy majú 4,4^m a 8,6^m, uhlová vzdialenosť 35,9''/ rozlíšiteľná malým ďalekohľadom s priemerom objektívu 6 cm. Hlavná zložka dosahuje abs. mag. -1,1, je 170-krát svietivejšia ako Slnko a leží vo vzdialenosti 390 svetelných rokov. V ďalekohľade o priemere objektívu 20 cm sa ukáže ako jasná biela hviezda s matným modrastým sprievodcom. Do okolia sa premieta i slabá hviezda 13. magnitúdy.

ω Andromedae - optická dvojhviezda, hviezdy 4,9^m a 10^m vo vzdialenosti 119''. Kvôli veľkému rozdielu v magnitúdach hviezd je potrebný aspoň 8 cm ďalekohľad.

36 Andromedae - tesná dvojhviezda /zložky 6^m a 6,4^m v odstupe 0,6" - 1,4" za 165 rokov/, ktorá je testom pre väčší amatérsky ďalekohľad. Keďže je vzdialená 390 svetelných rokov, minimálny odstup hviezd /0,6"/ zodpovedá asi vzdialenosti Slnko - Pluto. Hlavná zložka je nadobor mnohokrát jasnejší ako naše Slnko. Sprievodca je naproti tomu Slnku veľmi podobný. Je rovnakého spektrálneho typu a má takú istú farbu - peknú žltú.

R Andromedae - dlhoperiodická premenná hviezda typu Mira Ceti, najjasnejšia v tomto súhvezdí. Leží neďaleko malého trojuholníka hviezd θ, σ a ρ And. Pri svojej maximálnej 5,8 magnitúde je na hranici viditeľnosti voľným okom, ale za 409,33 dní jej jasnosť klesá až k 14,9 magnitúde /mení sa o 9 magnitúd/ a amatérskymi ďalekohľadmi je prakticky nepozorovateľná. Vzdialenosť nie je presne určená, asi 1 000 svetelných rokov.

Struve 3050 - pekná dvojhviezda, dve žlté hviezdy jasnosti 6,6^m v  tesnom odstupe 1,7" rozlíši 20 cm ďalekohľad.

Groombridge 34 - Grb 34, červená hviezdička - trpaslík z neďalekého okolia, vzdialená len 11,56 svetelného roku a pri svojej 8,2 magnitúde viditeľná aj triédrom, asi štvrť stupňa od hviezdy 26 And. Sprievodca jasnosti 10,6^m v odstupe 35,5" ju obehne za 2 600  rokov. Pár má rýchly vlastný pohyb, 2,89" ročne. Dôkladné náčrty vytvorené pri veľkých zväčšeniach jedenkrát rožne odhalia tento pohyb vzhľadom na okolité hviezdne pole.

Deep-sky objekty

Veľká hmlovina v Androméde - M31, dominujúci objekt súhvezdia, najjasnejšia špirálová galaxia na severnej oblohe /3,4^m/. Nájdeme ju ľahko, keď vyjdeme od hviezdy Sirrah, postupujeme cez δ And až po Mirach na severovýchode a odtiaľ prejdeme cez dve trochu slabšie hviezdy μ a ν And na severozápad. Tam, vpravo nad nimi spozorujeme aj voľným okom podlhovastý hmlistý obláčik. To je ona! Počas jasných jesenných večerov sa ako slabý hmlistý obláčik nachádza takmer priamo nad našimi hlavami. Počas tejto ročnej doby sa nám ju ľahko, i bez ďalekohľadu podarí objaviť aj z oblastí blízko osvetlených miest. Len počas horších pozorovacích podmienok si musíme pomôcť triédrom. Naproti tomu z odľahlých končín severnej časti strednej a severnej Európy, pre ktoré je cirkumpolárnym objektom, je viditeľná prakticky vždy, aj keď sa nachádza nízko nad obzorom.

Najstarší záznam o jej existencii pochádza od perzského astronóma Abdurralunana Al-Sufiho z roku  približne 905 n.l. Hmlovinu opísal 15. decembra 1612 Simon Marius, zrejme prvý človek, ktorý na ňu namieril ďalekohľad. Bola zaznamenaná aj vo hviezdnych atlasoch ako "Malé mračno". V 18. storočí sa ocitla ako 31. položka v Messierovom katalógu hmlistých objektov. Ako samotný názov napovedá, galaxia bola rovnako ako všetky ostatné vtedy známe považovaná za obyčajnú hmlovinu. Prvú domnienku bez akýchkoľvek dôkazov, že sa jedná o veľmi vzdialený systém hviezd vyslovil W. Herschel. Až do začiatku astrofotografie boli astronómovia odkázaní iba na vizuálne pozorovanie. V roku 1847 zachytil svojím 150 mm reflektorom George P. Bond dva temné pásy na severozápadnej strane. Neskôr nazvané Bondove kanály boli prvou predzvesťou špirálovej štruktúry a objavu skutočnej podstaty hmloviny. 20.8 1885 našiel estónsky astronóm Ernst Hartwig 16 oblúkových sekúnd od jadra novú hviezdu, označenú S Andromedae. Dosiahla 6. magnitúdu, bola viditeľná aj voľným okom a stala sa tak prvou /aj keď nevedome/ zaznamenanou extragalaktickou novou v dejinách astronómie. Astronómovia sa totiž domnievali, že ide o obyčajnú novu, ktoré už boli pozorované v našej Galaxii. Z dosahu ďalekohľadov zmizla až vo februári 1886. S Andromedae bola však v skutočnosti supernovou s absolútnou magnitúdou pravdepodobne až +19. Jej stopy sa podarilo po desiatkach rokov objaviť i Hubblovým kozmickým ďalekohľadom. Koncom 19. storočia anglický astronóm Isaac Roberts konečne na fotografii zachytil špirálové ramená i samotné hviezdy galaxie. Domnienky či sa jedná o menší objekt v našej Galaxii alebo samostatný hviezdny ostrov vyriešil až začiatkom tridsiatych rokov Edwin Hubble, keď mohutným ďalekohľadom na Mt. Wilson rozlíšil okrajové hviezdy M31 i vizuálne a pomocou cefeíd určil vzdialenosť M31 na síce nepresných 1 000 000 svetelných rokov. Jeho vrcholom a novým nazeraním na podstatu sveta bol v roku 1929 objav expanzie vesmíru.

M31 leží na opačnom konci Miestnej skupiny, oproti našej Galaxii. Je od nej vzdialená 2 300 000 svetelných rokov, čím sa stáva najvzdialenejším vesmírnym objektom viditeľným ešte voľným okom. Jej svetlo, ktoré dnes dopadá do nášho oka začalo svoju cestu, keď po Zemi chodili prvý ľudia! Súčasne, spolu s M33 v súhvezdí Trojuholník je našou najbližšou veľkou galaxiou. Niekedy sa označuje za sestru našej Galaxie - aj keď ju v rozmeroch o niečo prevyšuje, je s ňou porovnateľná vo veľkosti a tvare. Jej priemer je 150 000 svetelných rokov, hmota predstavuje 370 miliárd hmoty Slnka, svietivosť 40 biliónov Sĺnk, absolútna jasnosť = -20,3^m. Skladá sa z podobných objektov ako naša Galaxia. Obsahuje 200 miliárd hviezd, v špirálových ramenách sa sústreďujú hviezd populácie I, predovšetkým modrí obri a nadobri, ale aj premenné hviezdy rozličných typov, najmä δ cefeidy, plynové a prachové mračná. Za rok sa v nej pozoruje asi 20 nov. Vzhľadom na veľkú vzdialenosť v nej možno len ťažko rozoznať otvorené hviezdokopy a hviezdne asociácie. Dobre sa v nej však pozoroujú svietiace a tmavé mraky medzihviezdnej hmoty, sústredené do špirálových ramien. Už W. Baade v nej identifikoval asi 700 oblastí H II medzihviezdneho ioniz. vodíka. Z halovej populácie II sa v M31 pozoroujú najmä guľové hviezdokopy a premenné hviezdy typu W Virginis.

Voči nášmu slnečnému systému sa pohybuje rýchlosťou približne 297 km/s. Rádiovým pozorovaním sa zistilo, že v celom objeme M31, najmä však v základnej rovine, sú veľké množstvá medzihviezdneho vodíka, ktorého celková hmotnosť dosahuje približne 2% celkovej hmotnosti galaxie. Z meraní radiálnych rýchlostí vyplýva, že M31 rotuje podobne ako naša Galaxie. Perióda rotácie je 310 000 rokov. Vo väčších vzdialenostiach rotačná rýchlosť najprv klesá, potom sa opäť zvyšuje a dosahuje maximum 300 km.s^-1 vo vzdialenosti 42 000 ly od centra, čomu zodpovedá obežná perióda 265 mil. rokov. Na jej rovinu sa pozeráme zo Zeme trochu šikmo, takže sa nám nejavý ako kruh, ale ako elipsa.

Tak ako náš systém Mliečnej cesty má svojich sprievodcov v podobe Veľkého a Malého Magellanovho mraku, má i M31 svoje satelitné galaxie. Spomedzi desiatich známych sú v bežných amatérskych prístrojoch.v dosahu štyri. V bezprostrednom susedstve sa nachádzajú dve trpasličie eliptické galaxie: M32 ležiaca južne od jadra M31, je kompaktná, guľová, malá a hustá. V triédri sa javí ako rozmazaná hviezda. M110 je výrazne eliptická, oválna, väčšia a redšia ako M32, ale i horšie pozorovateľná. Leží asi pol stupňa severozápadne od jadra M31. Ich priemery sa odhadujú na 2 400, resp. 5 400 svetelných rokov. Ďalšie dve ležia sedem stupňov severne, až v súhvezdí Kasiopeje, západne od hviezdy ο Cas. NGC 185 je mierne oválnou, koncentrovanou škvrnou v bohatom hviezdnom poli. Menej nápadnou je NGC 147, je skoro až stelárna. Ostatné sprievodné galaxie Veľkej hmloviny v Androméde sú o niečo vzdialenejšie od hlavného systému a sú tak slabé, že by sme na ich vyhľadanie potrebovali veľký ďalekohľad. Sú to najmä And I, II, II, ktorých priemery majú iba okolo 3 000 svetelných rokov.

Počas priemerných pozorovacích podmienok vidíme voľným kom iba svetlejšie centrálne časti tejto veľkolepej špirálovej galaxie. Zatiaľ čo vtedy sa podobá iba na hmlistú hviezdu, za vynikajúcich podmienok dosiahne dĺžku cez štyri oblúkové stupne. V triédri sa jedná o jasné oválne jadro o priemere asi štvrť stupňa, okolo ktorého sa rozkladá hmlisté predĺžené halo dĺžky niekedy až štyri stupne. Nápadnejšia sa môže zdať východná časť, v ktorej leží i hviezda 9. magnitúdy, patriaca však do našej Galaxie. Malým ďalekohľadom do priemeru objektívu 150 mm sa môžeme pokúsiť odhaliť prvé detaily. Pri 40x zväčšení s použitím deep-sky filtra odhalíme niekoľko svetlejších škvrniek pozdĺž ramien. Pri 100x zväčšení je veľkou oválnou plochou šedého svetla. Je veľmi predĺžená a náhle sa zjasňuje do centra s kruhovým jadrom. Juhozápadné rameno je jasnejšie, môže sa v ňou ukazovať i temnejší pás, prvý náznak špirálovej podoby. Ramená v severovýchodnej časti nie sú také nápadné, ale môžeme si všimnúť nepatrné zjasnenie na vonkajšom rozhraní. Z oblastí s tmavou čistou oblohou je vidieť i niekoľko slabých stelárnych objektov, teda guľových hviezdokôp a HII regiónov, ktoré môžu byť detailnejšie skúmané iba veľkými ďalekohľadmi.

V 250 mm ďalekohľade je jasná, extrémne veľká a vyplní celé zorné pole. Dve temné línie sú zrejmé a celá časť M31 je škvrnitá. Pri veľkom zväčšení jasné centrálne jadro vyzerá ako nejaká guľová hviezdokopa. Pri 125x zväčšení môže byť v juhovýchodnej časti, jeden a pol stupňa od stredu jadra ľahko viditeľná stelárna asociácia NGC 206 /A78/. Je predĺžená 2:1 a smerom von postupne bledne. Javí sa ako slabá svetlá plocha v priemere niekoľko minút. Použitím väčšieho ďalekohľadu sa dajú rozoznať i náznaky ďalších objektov. Pri 150x zväčšení sú to väčšinou stelárne objekty 14-15^m, čo sú vlastne guľové hviezdokopy. Tá najjasnejšia - G76, leží vo východnej polovici juhozápadného ramena. Najjasnejšími hviezdami sú modrí obri, tí však dosahujú iba 16. magnitúdu a nie sú teda pozorovaní.

Veľmi zaujímavým cieľom je guľová hviezdokopa G1 /Mayall II/. Aj keď leží v priestore až 130 000 svetelných rokov od M31, je stále jej súčasťou. Nie je teda zoslabená medzihviezdnym prachom a svojou jasnosťou 13,5^m je najjasnejším objektom tohto typu v Miestnej skupine galaxií. Absolútnou jasnosťou a celkovou veľkosťou prekonáva dokonca aj guľovú hviezdokopu Omega Centauri. Ďalekohľadom s priemerom objektíu 250 mm môže byť pri 140x zväčšení vidieť ako hmlistá škvrnka zjasňujúca sa do stredu, so slabou hviezdou na jej západnom okraji. Nie je stelárna a je odlíšiteľná od hviezd.

M32 - malá a hustá eliptická galaxia objavená Le Gentilom v roku 1749, sprievodca Veľkej hmloviny v Androméde. Patrí takisto do Miestnej skupiny galaxií a je jednou z našich najbližších eliptických galaxií. Pozostáva zo starých slabých červených a žltých hviezd, je prakticky bez plynu a prachu, čo je typické pre eliptické galaxie. Zaujímavé je, že neobsahuje žiadnu guľovú hviezdokopu. Jej priemer je iba 6 000 svetelných rokov. Je výrazne guľová a dosahuje jasnosť 8,1^m /7,6'/. 

Je vidieť už v triédri 7x50 ako hmlistá hviezda, ľahko viditeľnou sa stáva ďalekohľadom s priemerom objektívu približne 100 mm. V 200 mm ďalekohľade uvidíme veľkú kruhovú hmlovinu postupne sa zjasňujúcu smerom k centru, ktoré obsahuje jasné stelárne jadro. 300/350 mm - 125x: pozorovaná na juhovýchodnom rozhraní hala M31. Je celkom zrejmá, ale malá v porovnaní s M31. Je jasnejšia, ale menšia ako ďalší sprievodca M110, ležiaci na opačnej strane. Je oválneho tvaru a jej jasnosť vzrastá postupne k stelárnemu jadru. 400/450 mm - 100x: zjavuje sa jasnejšie ako je jej magnitúda. Jadro je obklopené hmlistých halom. Ďalšie detaily už neukáže a pri 300x zväčšení vyplní asi tretinu zorného poľa.

M 110 - výrazná trpasličia eliptická galaxia, satelit M31 a člen Miestnej skupiny galaxií. Jej priemer je iba asi 12 000 svetelných rokov, teda hruba jedna desatina priemer Veľkej hmloviny. Mnohé jej mladé horúce O a B hviezdy sú zmiešané so staršími, typickými pre eliptické systémy, čo naznačuje dávnu interakciu s M31. Boli v nej pozorované aj temné štruktúry prachu a guľové hviezdokopy. M110 objavil v roku 1773 Charles Messier, ale do katalógu bola pridaná až v roku 1966.

Je vidieť triédrom i ďalekohľadom s priemerom objektívu aspoň 100 mm. Aj keď dosahuje jasnosť 8,1^m, takú ako M32, hľadá sa o niečo ťažšie. V 200 mm ďalekohľade je vidieť ako pomerne slabá, veľká hmlovina oválneho tvaru, s nepatrným zjasnením k centru. 300/350 mm - 125x: táto eliptická galaxia je pomerne jasná, veľmi veľká a predĺžená so širokým nápadným, ale nie stelárnym jadrom. Pár slabých hviezd je viditeľných v hale, ale tie s galaxiou vôbec nesúvisia. Vo väčšom ďalekohľade sa jadro môže zdať škvrnité.

NGC 752 - nenápadná, rozptýlená otvorená hviezdokopa, 5 oblúkových stupňov južne od hviezdy Alamak, SSV od dvojhviezdy hviezdy 56 And, pekná v každom ďalekohľade. Pravdepodobne ju objavil už v roku 1654 Hodierna, ale takisto v roku 1786 W. Herschel. Nádherne vynikne hlavne v binároch 25x100. Jej jasnosť je 5,7 mag /najjasnejšie hviezdy dosahujú približne 9. hviezdnu veľkosť/, dá sa rozoznať už triédrom, v prípade ďalekohľadu vyžaduje malé zväčšenie, pretože je pomerne rozsiahla - 50'. 

Zorné pole 20 cm ďalekohľadu zaplní zhluk 70 hviezd okolo 9. magnitúdy, ktoré medzi sebou tvoria pekné krátke reťazce, nepravidelné zhluky a páry hviezd, bez centrálneho zhustenia. Je veľmi veľkou, uvoľnenou kolekciou. Východné rozhranie označuje hviezda 6. magnitúdy, tesné trio je viditeľné južne od centra.V 30 cm ďalekohľade sa javí ako jasná, veľmi veľká, roztrúsená hviezdokopa. Má tvar nepravidelného kruhu bez centrálneho zhustenia. Uvidíme 75 hviezd, z ktorých 15 dosahuje 9^m, zhruba dvakrát toľko je 10. magnitúdy, ostatné sú slabšie. Hviezdy pod 12. magnitúdou už nie sú členmi kopy. Reťazec hviezd sa tiahne centrom. Zväzok desiatich hviezd je viditeľný na juhozápadnom rozhraní. Koncentrovanejšie sú však severné a východné časti. Pekná dvojhviezda 56 And, ktorej zložky majú oranžovo-žlté sfarbenie, leží hneď JJZ. V okolitej oblasti je viditeľných mnoho párov, z ktorých niektoré vytvárajú i ďalšie krátke reťazce.

NGC 891 - špirálová galaxia vo východnej časti súhvezdia, neďaleko hviezdy Alamak. Dosahuje 10. magnitúdu a zaberá 13,5'. Za ideálnych podmienok je slabo viditeľná už dobrým 15 cm ďalekohľadom. Zjavuje sa slabšie ako je jej vizuálna magnitúda, hlavne kvôli slabej plošnej jasnosti. Je príkladom špirálovej galaxie, ktorú pozorujeme zboku. Vzdialenosť je dosť neurčitá od 20 do 40 miliónov svetelných rokov. NGC 891 patrí do malej skupiny galaxií spolu s NGC 925, NGC 949, NGC 959, NGC 1003, NGC 1023, NGC, NGC 1058 a mnohými ďalšími a slabšími. V minulosti tu vzplanula supernova 1986J a dosiahla 14. magnitúdu. Galaxiu objavil v roku 1783 C. Herschelová.

V 200 mm ďalekohľade je halo veľké a veľmi predĺžené, temná prachová medzera, zjavujúca sa na fotografiách však nie je pozorovateľná. V okolí sa nachádzajú slabšie hviezdy /nepatria galaxii/, z ktorých vyniká najmä žltá hviezda 7,5 magnitúdy. V aspoň 300/350 mm ďalekohľade a 100x zväčšení sa zjavuje ako pekná "ihla" v bohatom hviezdnom pozadí. Je pomerne slabá, veľmi predĺžená s pomerne slabým zjasnením k vypuklému jadru. Pri 125x odhalíme jasné škvrnky viditeľné pozdĺž hlavnej osi na oboch stranách od jadra, deleného veľmi slabou, nezreteľnou tmavou líniou vyžadujúcou bočný pohľad. V 400 mm ďalekohľade je aj napriek slabšiemu plošnému jasu veľkolepou galaxiou. Pri 125x zväčšení je jadro oproti slabším častiam už badateľne jasnejšie. Tmavá línia rozpoľuje galaxiu na dve časti a stráca sa z dohľadu až na rozhraniach galaxie. Tam je síce ťažko rozoznateľná, ale v oblasti jadra sa stáva nápadnou. Galaxia pri 175x zväčšení vyplní celé zorné pole.

NGC 956 - otvorená hviezdokopa 9. magnitúdy a rozlohy 8' vhodná pre väčší amatérsky ďalekohľad.

Modrá snehová guľa - NGC 7662, modrozelená planetárna hmlovina. Je pomerne jasná, jej hodnota je 8,3^m, takže by sme ju ako hviezdu mohli postrehnúť kvalitným ďalekohľadom s priemerom objektívu 8 cm. V 15 cm ďalekohľade s primeraným zväčšením /zaberá len 2,2'/ sa podobá matnej svietiacej škvrne. Vo väčších ďalekohľadoch je vhodnejšie použiť väčšie zväčšenie. Vzdialenosť hmloviny je asi 1 200 svetelných rokov.

 V 25 cm ďalekohľade pri 225-násobnom zväčšení je jasnou, kruhovou hmlovinou so zjavne matným stredom. Prstencová štruktúra je zrejmejšia bočným pohľadom. Matná centrálna časť je obklopená jasnejším prostredným prsteňom a vonkajším slabším prsteňom, ktorý neobklopuje celý okraj. Centrálna hviezda nie je viditeľná. V 300/350 mm je jasnou, pomerne veľkou a trochu predĺženou hmlovinou, počas dobrého seeingu so slabo viditeľnou centrálnou hviezdou 12,5^m. Dva pekné modrozelené prstene obklopujú tmavšie centrum. Za východným rozhraním leží hviezda 13^m. Rozhrania sú hmlisté.

NGC 7686 - málo koncentrovaná, chudobná a rozptýlená otvorená hviezdokopa /5,6^m/, ktorej najjasnejšia hviezda /červeno-oranžová/ dosahuje 6,17^m. Hviezdokopa pekne vynikne v 20 cm ďalekohľade pri použití menšieho zväčšenia. V zornom poli sa zobrazí asi 20 hviezd do 11. magnitúdy, vynikajú 2 hviezdy 8^m. V ďalekohľade s priemerom objektívu 300 mm je jasnou, veľkou, uvoľnenou a nepravidelne roztrúsenou kopou. Rozlíšime zhruba 50 hviezd. Zaujímavý reťazec sa vinie ZJZ od jasnejšej hviezdy. Ďalší sa tiahne severným okrajom.

Ostatné

Andromedidy - meteorický roj, ktorý má spojitosť s Bielovou kométou, ktorá sa každých 6,6 roka vracia k Slnku. Táto kométa sa roku 1846 rozpadla na niekoľko častí a následne, v rokoch 1872, 1885, 1892 a 1899, keď Zem pretínala jej dráhu bol pozorovateľný mohutný meteorický dážď tohto roja. V noci 27. novembra 1855 dosiahla frekvencia tohto roja 75 tisíc meteorov za hodinu. V súčasnom období už je tento meteorický roj, vrcholiaci koncom novembra, veľmi riedky. Roj má svoje maximum koncom tohto mesiaca, jeho frekvencia je asi 4 meteory sa hodinu.

Tabuľka

© 2003-2004