Astropozorovanie

Aktualizácia

Vlastné pozorovanie

Atlas oblohy

Moje vybavenie

Pozorovacie stanovisko

O autorovi

Odkazy

Návštevná kniha

Cygnus, Cygni, Cyg

Na Eufratských kamenných doskách je súhvezdie Labuť zobrazené ako letiaci vták. Podľa gréckej mytológie predstavuje jednu z podôb Dia, keď sa chodil prechádzať medzi ľudí. V tejto podobe zvádzal i spartskú kráľovnú Lédu, ženu Tyndareusa, kráľa Sparty. Aby sa k nej mohol priblížiť, dal sa prenasledovať obrovským orlom, pred ktorým ho kráľovná zachránila. Jedna z ich schôdzok sa skončila tak, že Léda vysedela vajíčka, z ktorých sa vyliahol Pollux a legendárna krásna Helena z Tróje, "s tvárou, kvôli ktorej vyplávalo tisíce lodí." Kastor bol synom Tyndareusa, a tak na rozdiel od Polluxa nebol nesmrteľný. Podľa inej varianty je Labuť spodobnením speváka Orfea, ktorého roztrhali opité bakchantky, a ktorého Lýra s Labuťou susedí alebo má predstavovať Faethónovho priateľa. Faethón ako syn slnečného boha Hélia nastúpil do slnečného voza a vyšiel s ním na oblohu. Nezvládol však kone a spôsobil katastrofálny svetový požiar. Zeus preto Faethóna usmrtil bleskom a zrazil do Eridanu. Faethónov priateľ bol z tohto nešťastia taký skormútený, že ho bohovia zo súcitu prijali medzi hviezdy.

Typické letné súhvezdie najbohatšej oblasti Mliečnej cesty severnej pologule. Severná časť Labute v našich zemepisných šírkach nezapadá a súhvezdie je počas večera dobre viditeľné od júna do januára. Labuť vrcholí o polnoci koncom júla v blízkosti zenitu. Obsahuje 150 hviezd zdanlivej jasnosti do 6^m. Na oblohe zaberá 0,245 sr. Súhvezdie je veľmi nápadné a niekedy sa pre jeho X-tvar nazýva aj Severný kríž, ktorého stred je vyznačený hviezdou γ Cygni, na vrchole sa nachádza hviezda Deneb a na päte známa dvojhviezda Albireo. Keď sa Labuť nachádza na východe, leží kríž na ľavom boku. Až pri svojom pohybe na západ, niekedy okolo Vianoc sa kríž postupne vztýči.

Labuť obsahuje bezpochyby vizuálne najkrajšiu časť severnej Mliečnej cesty. Na dve časti ju rozdeluje Veľká tmavá trhlina, začína blízko Denebu a rozprestiera sa ďalej na juhozápad, kde končí až v južnej Mliečnej ceste, pri hviezde Alfa Centauri. Tieto tmavé mračná sú pravdepodobne v Labuti od nás vzdialené cez 1 000 svetelných rokov, v Orlovi, Štíte, Strelcovi a Škorpiónovi sú k nám už bližšie, len pár stoviek svetelných rokov. Predpokladá sa, že aj známa tmavá hmlovina Uhoľné vrece v súhvezdí Južného kríža je odľahlým tmavým mračnom Veľkej trhliny. Hviezdne mračno, ktoré sa rozprestiera asi 20 stupňov od Albirea severovýchodne ku γ Cygni je najjasnejšou časťou Mliečnej cesty smerom severne od nebeského rovníka. Je nádherná v každom triédri alebo binokuláre, jeho juhozápadná polovica je výnimočná vďaka preplnenému poľu hviezd iskriaceho sa pozadia, severovýchodná polovica vďaka bohatému nadbytku hviezd jasnosti 6^m až 10^m. Keď hľadíme do tohto hviezdneho mračna, pozeráme sa vlastne na predok dĺžky špirálového ramena, kde sa začína točiť okolo vnútra našej Galaxie.

Súhvezdie teda zahrńa veľké množstvo jednotlivých objektov, či už pekných na pohľad alebo astronomicky zaujímavých. Z dvojhviezd sú známe najmä Albireo a 61 Cygni, ale súhvezdie obsahuje všetky druhy hviezd, od najchladnejších s povrchovou teplotou iba 1 000 K, napr. objekt NML, až po najhorúcejšie Wolfove-Rayetove hviezdy. Hviezda V 389 Cygni má svojrázny mechanizmus premennosti žiarenia. Nova 1975 Cygni je poslednou pozorovanou novou z roku 1975 a súčasne najjasnejšou od roku 1942, v maxime mala zdanlivú jasnosť 2,5^m. Emisná hmlovia Severná Amerika je pri troche šťastia zachytiteľná triédrom, Riasy - pozostatok po supernove, patrí k trojici ľahko pozorovateľných objektov tohto typu. V súhvezdí je aj veľké množstvo planetárnych hmlovín a otvorených hviezdokôp, aj keď ani jedna z nich nie je vyloženým exponátom. Dve otvorené hviezdokopy sú v Messierovom katalógu, ale nie sú veľmi populárne: M39 vďaka svojej rozsiahlosti sa javí veľmi uvoľnená, M29 je dosť malá a tvorí ju len pár jasných hviezd. V Labuti je aj najsilnejší mimogalaktický zdroj rádiového žiarenia Cygnus A.

mapa súhvezdia Labuť, hviezdy do 8^m, deepsky do 10^m

Zaujímavé hviezdy

Deneb - α Cygni, názov jednej z najjasnejších hviezd severnej oblohy pochádza zo staroarabského slova dhanab = chvost. Najjasnejšia hviezda súhvezdia, ktorá spolu s Vegou v Lýre na západe a Altairom v Orlovi na juhu tvorí Letný orientačný trojuholník.

Tento jasný modrobiely nadobor /1,2^m/ je oveľa ďalej ako iné jasné hviezdy našej oblohy - leží vo vzdialenosti 3230 svetelných rokov. Aby bol z tejto vzdialenosti Deneb taký jasný, musí mať väčší energetický výkon ako 60 000 Sĺnk, čím sa radí medzi najžiarivejšie hviezdy viditeľné voľným okom /napr. Vega je od nás vzdialená 25 a Altair iba 11 svetelných rokov/. Jeho hmota 25x a priemer 60x prevyšuje Slnko. Povrchová teplota dosahuje takmer 10 000 K.

Albireo - β Cygni, názov má staroarabský pôvod a znamená "vták". Tvorí hlavu Labute alebo spodný koniec kríža a je jednou z najkrajších kontrastných dvojhviezd. Hoci sa nedá obeh slabšej hviezdy okolo jasnejšej priamo postrehnúť, ide tu s veľkou pravdepodobnosťou o fyzickú dvojhviezdu. Vzájomná vzdialenosť oboch hviezd je najmenej 660 miliárd kilometrov, čo predstavuje asi 0,07 svetelného roka. Systém je vzdialený približne 410 ly. Hlavná zložka je 760x a vedlajšia 120x svietivejšia ako Slnko.

Jej zlatožltá a modrastá zložka dosahujú 3,1^m a 5,1^m a sú rozlíšiteľné aj v poľnom alebo malom ďalekohľade na pozadí hviezdneho mračna, pretože ležia v odstupe 34 oblúkových sekúnd. Pre svoju krásu a umiestnení v Severnom kríži, kde sa dá ľahko nájsť sa stala asi najpozorovanejšou zo všetkých dvojhviezd.

Sadr - γ Cygni, "hruď". Hviezda má sprievodcu, ktorého s magnitúdou 9,9 v odstupe 142" môžeme zbadať pomocou ďalekohľadu s priemerom objektívu 6 cm. On sám je ešte tesnou dvojhviezdou. Vzdialenosť od Zeme sa odhaduje na 750 ly, svietivosť má preto 10 000x väčšiu ako Slnko.

δ Cygni - dvojhviezda, magnitúdy zložiek sú 2,9 a 6,3, ich odstup = 2,4" a vzdialenosť od Zeme = 124 ly. Je dobrým testom pre 10-15 cm ďalekohľad. Ľahšie sa rozlíši v refraktore ako reflekotore toho istého priemeru. Hlavná zložka je uvádzaná pozorovateľmi ako biela, bledomodrá alebo dokonca modrozelená, vedľajšia sa javí bledomodrá až modrá.

χ Cygni - pri svojom maxime 3^m až 5^m je táto dlhoperiodická premenná hviezda umiestnená v juhozápadnej časti súhvezdia viditeľná voľným okom, zatiaľ čo za 6 až 7 mesiacov alebo až 406 dní dosiahne minimum okolo 13. až 14. magnitúdy. Po samotnej Mira Ceti je najjasnejšou hviezdou tohto typu. Vhodnou porovnávacou hviezdou je η Cygni /3,89^m/.

61 Cygni - dvojhviezda rozoznateľná i menším ďalekohľadom je známa tým, že u nej ako prvej bola v roku 1838 zmeraná trigonometrická paralaxa - vzdialenosť tejto stálice určil nemecký astronóm Friedrich Wilhelm Bessel /pracoval najmä v astrometrii - zmeral presne polohy vyše 50 000 hviezd a na základe analýzy nepravidelného vlastného pohybu Síria a Procyona predpovedal v r. 1844 prítomnosť ich dovtedy neviditeľných sprievodcov/.

Pri hlavnej hviezde s jasnosťou 5,2^m sa vo vzdialenosti 30,3 oblúkových sekúnd nachádza sprievodca s jasnosťou 6,1^m. Obe zložky obiehajú okolo spoločného ťažiska raz za 650 rokov /v roku 2100 budú mať najväčší odstup = 34"/. Systém je vzdialený iba 11,2 ly, čím sa hviezda, /prípadne hviezdny pár/ radí k dvanástej najbližšej hviezde k nášmu Slnku. Títo oranžoví trpaslíci vykazujú svietivosť iba 8%, príp. 4% svietivosti nášho Slnka.

SS Cygni - jedna z mnohých premenných hviezd je kataklyzmatickou premennou hviezdou, ktorá vzplanie každé 2 mesiace do jasnosti 8^m, ale normálne ide o hviezdu 12. magnitúdy. Je prototypom trpasličích hviezd, známych buď ako premenné hviezdy typu SS Cygni, alebo  typu U Geminorum.

P Cygni - mohutná, nestabilná hviezda, ktorej magnitúda kolíše medzi 3. a 6. magnitúdou.

U Cygni - mimoriadne červená hviezda, typ Mira Ceti, ktorý mení svoju jasnosť od 5,9^m do 12,1^m v priebehu 462 dní.

Cygnus X-1 - dvojhviezda v blízkosti η Cygni. Je premenným zdrojom rentgenového žiarenia. Jedna zložka je viditeľná, druhú nevidíme, ale z jej okolia sú vyžarované X-lúče. Viditeľná hviezda je svietivý nadobor, neviditeľná zložka je pravdepodobne skolabovanou starou hviezdou s veľkou hmotnosťou - čiernou dierou s polomerom iba 10 km, ktorá zo svietivého nadobra /polomer 10 miliónov km/ odčerpáva obrovské množstvo plynu a skôr, než dosiahne jej hranicu, emituje mimoriadne intenzívne rentgenové žiarenie, vysiela X-lúče. 

Deep-sky objekty

M29 - otvorená hviezdokopa jasnosti 6,6^m, len neďaleko od jasnej hviezdy γ Cygni, v bohatej hviezdnej oblasti Mliečnej cesty, objavená Charlesom Messierom 29. júla 1764 a opísaná ako kopa 7 alebo 8 veľmi malých hviezd. Dnes tieto hviezdy rozoznáme aj tým najmenším astronomickým ďalekohľadom, v ktorom sa svojím rozsmiestnením vemi podobajú na otvorenú hviezdokopu Plejády v súhvezdí Býka. V tejto kope sa v skutočnosti nachádza cez 50 hviezd, väčšina je však už mimo dosahu malých ďalekohľadov. Nie je zvlášť veľkou kopou, iba 11 ly v skutočnom priemere, ale jej 5 najjasnejších členov sú všetko B0 nadobri, takže absolútna magnitúda kopy je veľmi impozantná, -8,2. Pre nás škoda, že je prekrývaná medzihviezdnou hmotou, v tejto oblasti veľmi intenzívnou, predpokladá sa, že inak by bola o 3. magnitúdy jasnejšia a mohla by konkurovať skutočným Plejádam! Táto 10 miliónov rokov stará kopa leží vo vzdialenosti 6 000 svetelných rokov.

V 150 mm ďalekohľade sa táto pekná, malá a kompaktná hviezdokopa ukáže ako skupina 8 jasných hviezd dominujúcich veľkému množstvu slabých hviezd. V 250 mm v pomerne koncentrovanej kope veľmi dobre rozoznáme asi 30 hviezd. 8 z nich 9-10^m leží v centre a niekoľko ďalších hviezd podobnej jasnosti je izolovaných na východe. Dva páry hviezd 9-10^m ležia 10´Z a 10´J od kopy.

M 39 - otvorená hviezdokopa /4,6^m/ deväť stupňov východne od Denebu, objavená už Aristotelom okolo roku 325 pred n.l., ale zmieňuje sa o nej i Le Gentil v roku 1750. Charles Messier ju pridal do svojho katalógu v roku 1764. Je chudobná, riedka, rozľahlá a nepatrne prechádza do hviezdneho okolia v bohatej Mliečnej cete. V ďalekohľade teda nie je príliš zaujímavá, na hviezdy ju rozlíši i obyčajný triéder. Obsahuje asi 30 hviezd medzi 6. a 9. magnitúdou. Kopa je vzdialená 830 ly, s absolútnou magnitúdou iba -2,5 a skutočným priemerom okolo 7,5 ly.

V 200-vke pri menšom zväčšení zaplní celé zorné pole. 20 jasných hviezd formuje 30´trojuholník, hviezda 9^m je na severnom rohu, a dve hviezdy 7^m na juhovýchodnom a juhozápadnom konci. Napriek tomu, že je uvoľnená, jasné hviezdy dominujú pozadiu slabých hviezd Mliečnej cesty. Severne od centra trojuholníka sa nachádza nápadná dvojhviezda.

NGC 6811 - otvorená hviezdokopa skrývajúca asi 70 hviezd /najjasnejšia 9,88^m/ na ploche 20´, zdanlivej jasnosti 6,8^m. V 200 mm ďalekohľade pri 75x zväčšení rozoznáme 50 hviezd 10^m a slabších nepravidelne rozmiestnených, z ktorých vyniká asi 25 hviezd. Hviezdne reťazce križované dvoma relatívne bezhviezdnymi líniami trochu pripomínajú grécke písmeno "ω". V 300 mm je uvoľnená, ale ešte zaujímavá kopa 75 hviezd, z ktorých väčšina je koncentrovaných v centre. Hviezdy sú usporiadané v niekoľkým malých skupinách, hviezdnych reťazcoch a v dvojhviezdach, jedna zreteľná 10^m leží na východnej strane kopy.

NGC 6819 - otvorená hviezdokopa jasnosti 7,3^m, bohatá koncentrácia 150 slabých hviezd /najjasnejšia 11,49^m/ na ploche 9,5´, kontrastujúca s niekoľkými jasnejšími okolitými hviezdami v Mliečnej ceste, východne od kopy. V 200/250 mm môžeme rozoznať asi 50 hviezd 11,5m a slabších, v 350 mm 100 hviezd medzi 11,5^m až niekedy výnimočne po 15. magnitúdu. Tvar je nepravidelný, ale slabšie hviezdy môžu trochu pripomínať písmeno "U".

Blikajúca hmlovina - NGC 6826, známa planetárna hmlovina /8,8^m/ s pomerne jasnou centrálnou hviezdou, hneď ZJZ od jednej hviezdy 8,5^m, využívajúcej na vznik "blikajúceho efektu". Ak sa zrakom zameriame na centrálnu hviezdu 10,6^m jej jas oblabí oko a spôsobí, že hmlovina sa zoslabí, prípadne úplne zmizne zo zorného pola. Ak sa potom rýchlym pohľadom pozrieme na blízku hviezdu 8,5^m, planetárny disk sa znovu ukáže. Práve táto zmena medzi priamym a bočným pohľadom /periferným videním/ spôsobuje, že hmlovina bliká. V 300 mm ďalekohľade postrehneme v jasnej hmlovine aj modrozelený odtieň a nejakú tmavú plochu západne od centrálnej hviezdy.

NGC 6826 nie je jediným príkladom blikajúceho efektu, spôsobuje ho mnoho planetáriek hlavne s nápadnou centrálnou hviezdou. Rozdielna kombinácia jasnosti centrálnej hviezdy a disku rôznych planetárnych hmlovín však vyžaduje rozdielne zväčšenie na pôsobenie blikajúceho efektu.

NGC 6834 - táto otvorená hviezdokopa je tvorená 50 hviezdami, s celkovou jasnosťou 7,8^m. V 250 mm ďalekohľade sa javí ako podlhovastý pás slabých hviezd pomerne bohatej kopy. Najjasnejšia hviezda 9,65^m je blízko centra a prostredie dotvárajú aj okolité slabšie hviezdy.

NGC 6857 - slabá, malá emisná hmlovina zachytiteľná 200/250mm ďalekohľadom v poli Mliečnej cesty, vnútri skupiny 4 hviezd, ktoré sú progresívne slabšie v smere protipohybu hodinových ručičiek: na JZ hviezda 12^m, na SZ hviezda 12,5^m, na SV hviezda 13^m a na JV hviezda 13,5^m. Zjavuje sa ako slabý, kruhový disk, ktorý trochu pripomína planetárku.

NGC 6866 - pomerne bohatá otvorená hviezdokopa obsahujúca asi 80 členov celkovej jasnosti 7,6^m, na ploche zhruba 6´. V 200 mm rozložíme jej 30 hviezd, nepravidelne usporiadaných a obkolesených slabými hviezdami z Mliečnej cesty. V tejto celkom koncentrovanej oblasti vyčnieva "V" tvorené najjasnejšími členmi, ostatní slabší sú sústredení pozdĺž krátkeho S-J reťazca. V ďalekohľade s priemerom objektívu 30 mm sa pridá ďalších 20 hviezd 11,5^m a slabších. Západná časť kopy je viac koncentrovaná, hviezdy vytvárajú zväzky a krátke reťazce. Najjasnejšia hviezda dosahuje 10,66^m.

NGC 6871 - jasná, nepravidelná kopa 75 hviezd medzi 6,8^m až 14^m, celkovej jasnosti 5,2^m, hneď JJV od oranžovej hviezdy 5,4^m - 27 Cygni. V 200 mm ďalekohľade 14 najjasnejších spolu s viacerými slabšími členmi leží pozdĺž "hadieho S", v ktorého strede leží viacnásobná hviezda ADS 13374 - jej šesť z ôsmich zložiek je zoskupených v dvojhviezdach. Na hviezdy chudobá línia vedie rovnobežne s pruhom hneď na východe, kde v blízkosti leží ďalšia otvorená hviezdokopa Biurakan 1. Západne rozhranie zase ovplýva slabými okolitými hviezdami.

NGC 6910 - kompaktná, ale nepravidelná kopa jasných hviezd /50/, vyčnievajúca v okolitom hviezdnom poli, jeden a pol stupňa od hviezdy γ Cygni. V asi 200 mm ďalekohľade kostru kopy vytvára 5 hviezd, akési "Y", ktorého najsevernejšia hviezda je zreteľne žltá. V okolí sú roztrúsené hviezdy 13-14^m. Jasnejšie hviezdy ležia v malom hviezdnom zväzku na JV rozhraní kopy, dve malé skupinky sú oddelené na SV a JV a rozširujú kopu o 3 tucty členov. Kopa dosahuje celkovú jasnosť 7,4^m.

Riasy - pod tmavou oblohou nápadný komplex hmlovín v Mliečnej ceste, južne od hviezdy Gienah, rozsiahly pozostatok po explózii supernovy spred asi 40 000 rokov, jej vlákna sa však stále rozpýnajú a hmlovina je dodnes výdatným rádiovým zdrojom. Na snímkach s dlhou expozíciou sa objavia obrovské slučky žiariaceho plynu vo forme nádherných závojov, jemných ako čipky, riasy alebo vysoké círové mraky v atmosfére. Komplex objavil v roku 1784 svojím 18" reflektorom William Herschel. Pod tmavou oblohou môžeme Riasy pozorovať binokulárom, hlavne Východný oblúk a bočným pohľadom časť západného oblúka na jednej strane od hviezdy 52 Cygni. Rozumným minimom bude potom aspoň 150 mm ďalekohľad a prípadne príslušný hmlovinový filter.

NGC 6960 predstavuje Západný oblúk komplexu. V 200/250 mm ďalekohľade táto matná hmlovina vyžaduje hlavne malé zväčšenie. Je predĺžená 30´x 5´S-J a viditeľná iba severne od dvojhviezdy 52 Cygni /4,2^m, 9,4^m v odstupe 6"/, ktorá by mala byť odstránená zo zorného pola, aby sa zabránilo jej jasnému svetlu, ktoré pri pozorovaní prekáža. UHC filter spraví fenomenálny rozdiel: hmlovina sa zviditeľní aj južne od 52 Cygni a je úplne zrejmá aj bez bočného pohľadu, ani svetlo 52 Cygni nemôže prekážať. Priezračná obloha môže zviditeľniť slabú vláknitú "srsť", ktorá je na západnej strane nepatrne jasnejšia v troch miestach. Hmlovina južne od 52 Cygni je s filtrom oveľa jasnejšia a so šťastím môžeme zazrieť aj dve slabé vlákna /pri asi 100x zv./. Ďalekohľad s priemerom objektívu 300/350 mm vybavený O-III filtrom ukáže dojemný pás hmloviny, v dĺžke cez jeden stupeň, rozprestierajúci sa severne a južne od 52 Cygni, peknej žltej-oranžovej dvojhviezde, ktorá však s hmlovinou nijako nesúvisí. Jasnejšia časť je dlhý rovnako jasný pruh smerom na sever a točiaci sa nepatrne na východ kde sa zužuje do bodu. Južná polovica je oveľa slabšia, ale plná jemných vlákien, ktoré sa pol stupňa od 52 Cygni delia a rozširujú.

NGC 6974-6979 známa ako Centrálna časť je dobrým testom pre 250 mm ďalekohľad. Táto severná časť komplexu je síce oveľa slabšia ako dva vonkajšie oblúky, ale celkom zrejmá pre 300 mm a filter O-III za priezračnej noci ako trojuholníkový obláčik zúžený k juhu s pár jemnými hmlistými vláknami. Najsevernejšie segmenty tejto časti sa zjavujú ako nepravidelné škvrny. Jedna je predĺžená a viac menej koncentrovaná, druhá je dlhá, tvarom trochu pripomína "S".

NGC 6992-6995 je Východný oblúk, obľúbený letný exponát. Táto časť komplexu je najdlhšia a najjasnejšia. Čím väčší priemer tým lepší obraz, ale až hmlovinový filter spraví skutočný rozdiel. Je jedinou časťou pozostatku tejto supernovy, ktorá môže byť neomylne videná v binokulároch. Skutočne, v triédroch 10x50 môže byť ľahko pozorovateľná. Stačí nasmerovať zorné pole do miesta 3,5 stupňov JJV od ε Cygni a 2,5 VSV od 52 Cygni. Zjavuje sa ako slabý hmlistý oblúk alebo hák, ktorý mieri priamo na ε Cygni. Jasnejšia je na severe - NGC 6992 a bledne južne smerom na západ oblúka, ku koncu NGC 6995.

V 200/250 mm s filtrom sa zjavuje ako neuveriteľný pás hmloviny, točiaci sa západne na oboch koncoch. 100x zväčšenie odhalí jemné, nepatrné vlákna rušené nerovnako jasnými škvrnami. Hmlovina je jasnejšia hlavne na SSZ. Južný koniec má dva slabé, ale zreteľné hroty predĺžené západne. V 350 mm je hmlovina plná vláknitých nití. V severnej časti obsahuje nápadnú škvrnu pozdĺž východného rozhrania. NGC 6992 sa pripája k NGC 6955, južnej časti východného oblúka, úzkym prielivom hneď južne od hviezdy 8^m. Južná časť je detailnejšie ozdobená prúžkami a čipkami, ktoré sa rozširujú a pripomínajú malé háky a vejáre.

Severná Amerika - NGC 7000, pozoruhodná emisná hmlovina osvetlovaná Denebom, na fotografiách do červena zafarbená a tvarom veľmi pripomínajúca Severoamerický kontinent. Na oblohe zaberá 3 stupne S-J a 2,3 stupňa V-Z, ale aj keď je jej plošný jas dosť slabý, pod tmavou priezračnou oblohou môže byť spozorovaná aj voľným okom, ako nápadná švrna v Mliečnej ceste východne od Denebu. Jej plná rozloha a celý obrys, zvlášť zúžená časť šije Panamy je viditeľná v triédroch 10x50 a v binároch s veľkým zorným polom, severne od nej svetlo hmloviny splýva nepatrne so žiarou pozadia Mliečnej cesty. Západne od NGC 7000 sa rozprestiera ďalšia emisná hmlovina - Pelikán.

S UHC filtrom môže byť matne viditeľná už v 100/150 mm ďalekohľade. Najjasnejšia je v úzkej časti "Mexika", tmavý zárez, ktorý formuje "Mexický záliv" je zrejmý. Vo väčších ďalekohľadoch a hlavne pri väčšom zväčšení /už 25x je dosť/ je neuveriteľne veľkou a extrémne slabou, až filter vytiahne nejaké detaily. Temnosť Mexického zálivu je nápadná, označujú ho hviezdy 7^m, jedna na konci "Floridy" a druhá v "Brownsville". Severná časť NGC 7000 je veľmi slabá. Jazero Superior je označené otvorenou hviezdokopou NGC 6966, skupinou /15´/ 50 slabých hviezd. Menej nápadná kopa, Cr 428 pozostávajúca z 25 hviezd sa nachádza blízko pobrežia "Tichého oceánu" neďaleko "Britskej Kolumbie".

NGC 7027 - planetárna hmlovina, v 200/250 mm a väčšom zväčšení modrozelená elipsa s rozptýleným rozhraním. Vo väčšom ďalekohľade sa elipsa zmení na jasný modrý oválny disk a filter O-III odhalí aj jasnú škvrnu na severozápadnom rozhraní.

NGC 7086 - otvorená hviezdokopa tvorená 50 hviezdami s celkovou jasnosťou 8,4^m. Pri 100x zväčšení v aspoň 200 mm ďalekohľade je táto kopa celkom dobre koncentrovanou /najmä JV časť/ skupinou 40 hviezd jasnosti 10^m a slabších. V 300 mm rozlíšime všetky jej hviezdy, nepravidelne usporiadané. Tucty jasnejších členov sú nahromadené najmä v juhozápadnej časti, naopak na severovýchode sa nachádza na hviezdy chudobý ovál. Hviezda 9^m ležiaca SV od centra nie je skutočným členom. Najjasnejšia hviezda dosahuje 10,19^m.

NGC 7128 - otvorená hviezdokopa skrývajúca 35 hviezd na ploche 3,1´. Keďže jasnosť dosahuje iba 9,7^m, v 200 mm ďalekohľade sa zobrazuje ako malý, slabý, hmlistý objekt. Pri malom zväčšení sa rozlíši iba pol tucet hviezd, pri 100x tucet hviezd 12^m. Na JV rohraní kopy vyčnieva červená, najjasnejšia hviezda /11,5^m/ kopy. Ďalekohľad s priemerom 300/350 mm zobrazí celkom peknú kopu 30 slabých hviezd. Desať z jasných hviezd, väčšinou jasnosti 12,5^m - 13^m sú usporiadané v kruhu na JZ strane kopy. Ostatní členovia kopy /13,5^m - 15^m/ sú rozptýlený okolo neho, obzvlášť na severozápade.

IC 4996 - malá hviezdokopa jasnosti 7,3^m , hneď juhozápadne od výbušne premennej hviezdy P Cygni. V centre zväzku slabých členov leží najjasnejšia hviezda súhvezdia, ktorá dosahuje 7,6^m. Hneď severne od nej leží viacnásobná hviezda Burnham 442, s hlavnou zložkou 8^m, jedným  sprievodcom 9^m v odstupe 32" a druhým 9,7^m v odstupe 19". Týmto štyrom hviezdam sa niekedy hovorí "malý trapéz". Východne a severne od tohto zväzku je roztrúsených asi 30 slabých okolitých hviezd. Na dostatočné preskúmanie tohto zátišia by sa hodil ďalekohľad s priemerom objektívu okolo 20 cm a asi 100x zväčšenie.

Pelikán - IC 5067-5070, emisná hmlovina, ktorej tvar vynikne zreteľne až na fotografiách. Je menej nápadná ako neďaleká Severná Amerika, ale môže sa blysnúť pod priezračnou oblohou vo vyššej nadmorskej výške v 100 mm ďalekohľade a čo najmenšom zväčšení ako slabá 60´x 30´hmla.

Východná časť IC 5067, leží južne od hviezd 5^m 56 Cyg a 57 Cyg. Aj vo väčších amatérskych ďalekohľadoch je veľmi slabou, rozptýlenou trojuholníkovou hmlovinou zúženou na juhu a najzreteľnejšou na západnom rozhraní. Bez filtrov vyžaduje bočný pohľad, ale odhalí viac z hmloviny. Filter naopak pridá nejaký kontrast jasnejšej časti, ale odstráni slabé vonkajšie časti.

Ruprecht 173 - kopa 75 hviezd, tak veľká a rozptýlená, že vyžaduje čo najmenšie zväčšenie na pekný pohľad. Hviezdy sú rozhádzané na ploche skoro jedného stupňa oblohy. Kopa je označená na východnom rozhraní jasnou cefeidou X Cygni, ktorá mení magnitúdu od 5,8 do 6,8 v perióde 16,38 dní. Druhá väčšia koncentrácia je na JZ strane kopy.

B 145 - tmavá hmlovina, ktorá pomerne vyniká v bohatom hviezdnom poli. V ďalekohľade s priemerom objektívu okolo 20 cm a asi 75x zväčšení je tenkým, trojuholníkovým prachovým mračnom umiestneným hneď južne od hviezdy 7^m, pozorovanej na okraji, v strede jeho dĺžky. Ukazuje na neho aj hŕstka slabých hviezd, najjasnejšia z nich 9,5^m je blízko južného rohu tmavého mračna.

B 157/364 - dve tmavé mračná rysujúce sa oproti polu slabých hviezd Mliečnej cesty. V 200 mm ďalekohľade je B 157 /4´x 3´/ pozorovaná 8´Z od hviezdy 8,3^m. B 364, 24´juhozápadne od B 157 umiestnená 15´SZ od hviezdy 7^m, je nepravidelná škvrna, najnápadnejšia časť je predĺžená 20´x 5´ SZ-JV.

B 164 - tmavý mrak pozorovaný 40´VJV od hviezdi Phi Cygni /4,7^m/. V 200/250mm a asi 75x zväčšení môže pripomínať hviezdnu prázdnotu v tvare "C". V asi strede oblúka leží hviezda 10,5^m, druhá podobnej jasnosti na vonkajšej strane. Hviezdne pole je početné na západe, ale zreteľne bledne smerom na juh.

B 343 - tmavá hmlovina, v 200 mm ďalekohľade zjavujúca sa ako diera v hojnom hviezdnom mračne Mliečnej cesty, ktorej hviezdy 8^m a 9^m, ohraničujú jej okraj. Hmlovina je predĺžená 10´x 5´SZ-JV, a v južnej časti je o niečo tmavšia. Na identifikáciu poslúži zhluk hviezd 12-13^m na JJZ rozhraní.

B 352 - Mliečna cesta v Labuti je popredkávaná množstvom menších tmavých hmlovín. B 352 je celkom dobre pozorovaná v 200 mm na severnom rozhraní emisnej hmloviny Severná Amerika, ako trojuholníkové tmavé prachové mračno. Pozdĺž jej pomerne nezreteľného severného rozhrania je oblúk 4 hviezd 9-10^m. Blízko JJV rohu hmloviny, v ktorého oblasti je najtmavšia a najdefinovanejšia, sa nachádza rad 5 hviezd.

Tabuľka

© 2003-2004