Astropozorovanie

Orión, Orion, Ori

Orión z atlasu J. Hevelia

Súhvezdie bolo známe už v Mezopotámii ako Uru-anna /svetlo oblohy/, až o tri tisícročia neskôr bolo nazvané Orión, ako symbol Poseidonovho syna. Matkou mu bola pravdepodobne vynikajúca lovkyňa z družiny samotnej bohyne lovu Artemidy /alebo vodná nymfa Euryale/. Po otcovi získal Orión schopnosť pohybovať sa i v tom najhlbšom mori tak, že mu vždy hlava vytŕčala nad hladinu, po matke sa naopak stal zdatným lovcom, až sa všade pýšil, že dokáže zabiť akékoľvek zviera na zemi. O krásnom lovcovi, titanovi s veľkou silou sa však dozvedela Gaia, matka Zeme. Keď sa už zdalo, že Orión vyhubí všetky zvieratá na zemi, vypustila z podzemia obrovského škorpióna, ktorý po dlhom boji zvíťazil nad lovcom smrteľným bodnutím do päty. Hovorí sa, že Oriónovi potom zachránil život Asklepius, zakladateľ medicíny, ktorý našiel protiliek proti jedovatému bodnutiu. Nech to už bolo akokoľvek, Orión a Škorpión sa na oblohe nenávidia dodnes a nikdy ich nad obzorom neuvidíme spolu. Bohovia ich totiž umiestnili na protiľahlých stranách oblohy, aby im zabránili znovu bojovať. Výrazné hviezdy súhvezdia dávali do súvislostí s rôznymi legendami i ďalšie staroveké civilizácie. Pre Chaldejcov predstavovalo súhvezdie Tammuz, mesiac v ktorom sa Oriónov pás prvýkrát objavil pred východom Slnka. V Sýrii predstavovalo obra nazývaného al Jabbar, pre Egypťanov spodobňovalo Sahua, Osirisovu dušu. Polynézania, vynikajúci námorníci a rybári, videli v týchto hviezdach sieť, do ktorej chytá stvoriteľ Maui slnečného vtáka.

Orión sa rozprestiera na oboch stranách rovníka, leží južne od Blížencov a Býka. Na večernej oblohe je viditeľný u nás od novembra do apríla. Kulminuje o polnoci v polovici decembra vo výške 50 stupňov nad južným obzorom. Obsahuje 120 hviezd zdanlivej jasnosti do 6^m. Na oblohe zaberá 0,181 sr.

Orión leží na okraji Mliečnej cesty a ponúka širokú zbierku vesmírnych atrakcií, či už pre ďalekohľady alebo malé triédre. Hlavným exponátom je Veľká hmlovina v Orióne, považovaná mnohými za najkrajšiu difúznu hmlovinu na oblohe a za jeden z najkrajších objektov viditeľných v ďalekohľade. Mnohé ďalšie hmloviny môžu byť pozorované v nekonečne veľkom komplexe plynu a prachu, ktorý pokrýva väčšiu časť Orióna. Celá oblasť je popretkávaná medzihviezdnou hmotou a pokladá sa za rodisko hviezd. Mnohé dvoj-, troj- a viacnásobné systémy majú väčšinou modrobielu farbu, pretože sú mladými hviezdami, ktoré boli len nedávno zrodené v Oriónovom komplexe.

Je klenom našej zimnej oblohy a zo všetkých súhvezdí je tým najvýraznejším, nie je možné ho prehliadnuť. Bez problémov v ňom rozoznáme obra s mečom za opaskom, s kyjakom v pravej a štítom v ľavej ruke, ktorým sa bráni útočiacemu Býkovi. Základný obrys súhvezdia tvorí sedem hviezd. Lovcovým opaskom je v strednej časti súhvezdia nápadná línia troch hviezd 2^m dotýkajúca sa nebeského rovníka, kulminujúca počas neskorých zimných večerov chladného januára. Nazývajú sa Mintaka, Alnilam a Alnitak. Pravé rameno vyznačuje hviezda Betelgeuse, ľavé Bellatrix. V pravom kolene je umiestnený Rigel, v ľavom Saiph. Pod opaskom visí meč tvorený líniou troch hviezd. Práve v jeho strede môžeme už voľným okom vidieť slabú svietiacu škvrnu. To je M42 - Veľká hmlovina v Orióne. Nad spojnicou Betelgeuse - Rigel leží trojuholník troch hviezd, ktorý predstavuje lovcovu hlavu. Na ľavej strane oblúk slabších hviezd pripomína kyjak, na pravej lovcov štít.

mapa súhvezdia Orión

mapa súhvezdia Orión, hviezdy do 8^m, deepsky do 10^m

Zaujímavé hviezdy

Betelgeuse - α Ori, názov vychádza zo staroarabského pomenovania "plece hrdinu". Tento žiariaci červený nadobor je polopravidelnou premennou hviezdou, ktorej jasnosť kolíše medzi 0,4^m a 1,3^m v perióde približne 5,7 rokov. V binokulári či ďalekohľade má však skôr oranžovú farbu.

Je jednou z najväčších známych hviezd. Svojou veľkosťou by obsiahol celú dráhu Zeme okolo Slnka a siahal by až k Marsu, počas svojho najväčšieho maxima pulzácie by jeho povrch dokonca prekročil i hranicu Jupitera! Jeho priemer sa odhaduje na prinajmenšom 400 miliónov km. Svietivosťou prekonáva Slnko 13 000-násobne a jeho absolútna magnitúda je -5,5. Vzdialený je asi 590 svetelných rokov.

Rigel - β Ori, v arabčine znamená "noha". Je obyčajne najjasnejšou hviezdou súhvezdia, iba občas ju môže prekonať Betelgeuse počas svojho najväčšieho maxima. Svojou jasnosťou 0,14^m je siedmou najjasnejšou hviezdou na oblohe. Je nadobrom spektrálneho typu B8, preto jeho modrobielu farbu zreteľne uvidíme i voľným okom. Rigel je asi 50-krát väčší a 58 000-krát svietivejší ako naše Slnko a má absolútnu magnitúdu -7,1.

Kvôli silnému jasu hlavnej zložky môžeme v odstupe 9,5" na JJZ odhaliť modrastého sprievodcu 6,8^m až ďalekohľadom s priemerom objektívu 150 mm. Má absolútnu magnitúdu -0,3 a svietivosť 110 Sĺnk. Keby sa nachádzal v takej istej vzdialenosti ako Sírius, mal by zdanlivú jasnosť -10^m, teda bol by približne taký jasný ako Mesiac v prvej štvrti. Vzdialenosť fyzického systému sa odhaduje na 900 svetelných rokov.

Bellatrix - γ Ori, "bojovníčka", modrobiela hviezda /1,64^m/ v ľavom ramene Orióna. Od nás leží vo vzdialenosti 360 svetelných rokov.

Mintaka - δ Ori, pravá modrobiela hviezda opasku neďaleko nebeského rovníka. Ide o jeden z najľahšie rozlíšiteľných párov - bude nám stačiť ďalekohľad s priemerom objektívu aj 5 cm. Bledomodrého sprievodcu 6,9^m uvidíme popri hlavnej zložke v odstupe 52,6". Pravdepodobne ide o skutočný hviezdny pár, aj keď sú zložky od seba vzdialené pol svetelného roka. Ich vzájomná obežná doba by teda mohla trvať i milión rokov. Systém leží vo vzdialenosti 2 350 svetelných rokov. Hlavná zložka je navyše premennou hviezdou, ale s veľmi malou zmenou jasnosti /okolo 2,2^m/.

Alnitak - ζ Ori, ľavá hviezda opasku Orióna je v skutočnosti trojhviezdou. Blízko hlavnej zložky 1,9^m sa v odstupe 2,1^m nachádza sprievodca s jasnosťou 4,2^m a v uhlovej vzdialenosti 57" je ďalšia hviezdička 9^m. Všetky majú modrobiely odtieň.

Alnitak leží v oblasti niekoľkým emisných a reflexných hmlovín. Východne sa rozkladá NGC 2024, emisná hmlovina rozpolená tvamou trhlinou. Južne sa rozprestiera jeden stupeň dlhá IC 434, slabá a vizuálne zle pozorovateľná hmla, na ktorú sa premieta známa, ale ešte ťažšie objaviteľná tmavá hmlovina Konská hlava.

η Ori - pekný, ale tesný pár dvoch jasnejších hviezd /3,6^m a 5^m/. Keďže ležia vo vzájomnom odstupe iba 1,5", vnímame ho v 200 mm ďalekohľade a 250x zväčšení ako dva biele disky v kontakte.

Trapéz - "systém theta", leží v srdci samotnej Veľkej hmloviny v Orióne a je jednou z najznámejších viacnásobných hviezd na celej oblohe. Jej štyri hviezdy jasnosti od 5^m po 8^m tvoria štvoruholník nazývaný Trapéz. Niekoľko hviezd 11^m vnútri a okolo štvoruholníka sú nepochybne fyzicky patriace do Trapézu. A čo viac, vnútri 5´plochy Trapézu sa skrýva vyše 400 veľmi slabých hviezd, extrémne mladých objektov nedávno zrodených z obrovských mračien plynu a prachu. Samotný vek hviezd Trapézu sa odhaduje, že je mladší ako 100 000 rokov.

V primeranom ďalekohľade môžeme rozpoznať i farby jednotlivých hviezd, aj keď samotná hmlovina pravdepodobne vplýva na jednotlivé odtiene. Zložky A /6,7^m/ a D /6,7^m/ sú žlté, B /7,9^m/ je modrastá a C /5,1^m/ vyzerá biela. Pri pozorovaní voľným okom vnímame túto sústavu hviezd ako celok a označujeme ju ako θ Orionis.

ι Ori - pekná trojhviezda vhodná i pre malé ďalekohľady. Vedľa hlavnej bielej zložky /2,8^m/ leží v odstupe 11,3" bledomodrý sprievodca /7,3^m/. Ďalší, červenkastý spoločník 11. magnitúdy je pozorovaný vo vzdialenosti 50" od tohto páru.

λ Ori - biely spoločníci majú jasnosť 3,5^m a 5,6^m, ich vzájomný odstup je 4,4 oblúkovej sekundy. Dvaja ďalší, modrastí spoločníci ležia 28", resp. 78" od tohto páru. λ Ori označuje hlavu Orióna a tvorí zaujímavý trojuholník s π-1 a π-2 Ori. Obe dosahujú 4. hviezdnu veľkosť.

ρ Ori - dobre rozlíšiteľná dvojhviezda. V odstupe 7" ju tvoria dve zložky jasnosti 4,6^m a 8,6^m.

σ Ori - už ďalekohľadom s priemerom objektívu 5 cm môžeme pri hlavnej bielej zložke /3,81^m/ odhaliť dvoch sprievodcov. Prvý /6^m/ leží v odstupe 41", druhého /7^m/ delí 13" vzdialenosť. V ďalekohľade s priemerom objektívu okolo 15 cm sa v odstupe 11" pridá spoločník 10. hviezdnej veľkosti. V tesnej blízkosti /0,2"/ hlavnej zložky leží ešte ďalší sprievodca /6^m/, ale jedine on s hlavnou zložkou fyzicky súvisí.

Hatysa - τ Ori, hlavná zložka 3,6^m má v odstupe 11,4" sprievodcu 7,4^m. Systém je vzdialený 1 860 svetelných rokov.

U Ori - červená premenná hviezda typu Mira Ceti, leží v severnej časti súhvezdia. Mení magnitúdu od 4,8 po 12,6 v perióde 372 dní.

W Ori - polopravidelná premenná hviezda, ktorá mení jasnosť v rozmädzí od 5,9^m do 7,7^m v perióde približne 212 dní.

Deep-sky objekty

Veľká hmlovina v Orióne - M42, tento nádherný objekt je pravdepodobne najobľúbenejším cieľom pozorovateľov vzdialeného vesmíru, či už začiatočníkov alebo pokročilých astronómov-amatérov. Na tmavej oblohe je M42 viditeľná i voľným okom ako hmlistá škvrna okolo θ Orionis, prostrednej hviezdy Oriónovho meča. θ Orionis je širokou dvojhviezdou rozoznateľnou v triédri, ktorej západný spoločník - θ¹ Orionis je známou viacnásobnou hviezdou systému Trapéz. M42 zaberajúca na oblohe asi 1 stupeň /skutočný priemer asi 30 ly/, je najkrajším príkladom difúznej emisnej hmloviny viditeľnej v Európe.

O tejto hmlovine sa nezmieňuje žiadny staroveký záznam, dokonca ani Galileo nikdy nezaznamenal, že by ju niekedy videl. V tom období, niekedy medzi rokmi 1610 až 1611 však padla do pozornosti Nicholasovi Peirescovi, ktorého pozorovací záznam neskôr nasledovali pozorovania Cysatusa z roku 1618. Prvé podrobnejšie nákresy, ktoré obsahovali i oblasť Trapézu, vyhotovil v roku 1656 Ch. Huygens. Charles Messier priradil hmlovine vo svojom "kometárnom katalógu" 4. marca 1769 číslo 42 a 43. Oblasť neskôr pozorovali William i John Herschel. Prvá úspešná fotografia hmloviny sa podarila v roku 1880 Henrymu Draperovi, použitím 11-palcového refraktora.

Veľká hmlovina v Orióne je iba najjasnejšou a poprednou časťou rozsiahleho komplexu plynovo-prachovej hmoty a neutrálneho vodíka so stopami mnohých ďalších molekúl, ktorý pokrýva väčšinu tejto oblasti. Celý tento útvar temných a jasných hmlovín, hviezd a neviditeľných objektov začína niekde u Rigela vo vzdialenosti asi 900 svetelných rokov od Slnka a koncí až pri samotnej M42, vzdialenej zhruba 1 600 svetelných rokov. Nachádzajú sa v nej horúce O hviezdy, premenné hviezdy typu T Tauri, mnohé infračervené objekty ako chladný Becklinov-Neugebauerov objekt /vznikajúca protohviezda - hviezda v stave zrodu/ či Kleinmanova-Lowova hmlovina /kolabujúce mračno/ a vznikajúce hviezdy. M42 je i zdrojom rtg žiarenia 3U 0527-05. Do kompexu patrí v podstate všetko čo v tejto oblasti môžeme ďalekohľadom vidieť: NGC 1973, 1975, 1977, 1980, 1982, M43, M78, IC 434, B33 a pod.

Hmlovina pochopiteľne nevydáva vlastné svetlo, ale ju osvetlujú horúce hviezdy Trapézu. Hlavne tá najjasnejšia zložka je tak horúca, že jej ultrafialové fotóny ohrievajú okolitý vodík na teplotu niekoľko tisíc stupňov, ktorý potom sám svieti. A prečo je na fotografiách červená? Vodík totiž svieti predovšetkým v spektrálnej čiare H-alfa, ktorá sa nachádza v červenej oblasti spektra, na vlnovej dĺžke 656,3 nanometra. Podobne je tomu tak napr. v Rozete, Lagúne či Orlej hmlovine. Za samotnou M42 sa nachádza rozsiahly temný molekulový oblak, v ktorom ešte stále vznikajú nové hviezdy. Tie najmladšie majú iba 100 000 rokov, zrod ďalších prebieha i v súčasnosti. Veď nie nadarmo sa hmlovina označuje za kolísku hviezd.

Hmlovina môže byť viditeľná ďalekohľadom aj z najsvetelnejších miest! Na tmavšej oblohe sú zreteľné i slabšie vonkajšie časti, hlavne pri malých zväčšeniach. Väčším zväčšením zase skúmame krehké vlákna pripomínajúce pekné círové-mraky. Ale pekne po poriadku: hmlovina v malom ďalekohľade, povedzme s priemerom objektívu nad 100 mm, vyplní celé zorné pole a tvarom pripomína niekomu letiaceho netopiera, inému orla. Najjasnejšou časťou hmloviny /vtákovo telo/ je úsek, do ktorého sa zo severu zarezáva nápadný tmavý záliv nazývaný Sinus Magnus. Po oboch stranách ho lemujú dva výbežky znázorňujúce krídla. Hlava a zobák sú oddelené od ostatnej časti tela tmavou líniou, oko orla vyznačuje hviezda 10. magnitúdy. Niektorí pozorovatelia popisujú najjasnejšiu časť ako zelenkastú. Trapéz je pozorovaný v centrálnej časti a θ²Orionis je umiestnená blízko hlavného, juhovýchodného krídla.

200/250 mm - 75x: počas dobrej noci, dva oblúky hmloviny podobné krídlam sa točia zo severného rozhrania celú cestu na juh, kde splývajú v difúznej hromade vírov miešaných s tmavými pruhmi. Celý komplex pokrýva jeden stupeň. Žiariace hviezdy Trapézu a jasný oblak hmloviny, v ktorom sú umiestnené je z väčšiny obklopený tmavými trhlinami prázdnoty. M43 je jasný oblúk hmloviny, oddelený na severe od hlavnej časti M42 tmavým pásom. 300/350 mm - 100x: tento nádherný objekt je pôsobivý pri každom zväčšení! Najjasnejšia časť je ozdobená štyri jasnými a dvoma slabšími hviezdami Trapézu. Jeho severná hranica je označená veľkou tmavou trhlinou - rozsiahlym zálivom temnoty, populárne nazvaným "rybie ústa" alebo Sinus Magnus, ktorý sa pripája do ďalšieho tmavého pásu hmoty oddelujúceho M42 od M43. Dva široké jasné hmlovinové oblúky sa točia zo zálivu smerom na juh. Západné z nich má purpurový alebo ružový odtieň. Časť hmloviny južne od Trapézu je extrémne jasná a značne škvrnitá. Cez filtre UHC alebo O-III sa východné a západné časti M42 rozšíria a odhalia delikátne, hmlisté čipkovité pásiky miešané s tmavými miestami. Južná časť M42, medzi dvoma oblúkmi, postupne bledne južným smerom

M43 - jasná difúzna hmlovina /9^m/ severovýchodne od M42, obklopujúca premennú hviezdu NU Orionis /7,5^m/. Je súčasťou Veľkej hmloviny v Orióne, ale má vlastné katalógové číslo. Leží v približne rovnakej vzdialenosti ako M42, teda 1600 svetelných rokov, ale je slabšia v dôsledku rozsiahlych prachových hmlovín ležiacich pred ňou.

V 200/250 mm ďalekohľade jej jasnejšia časť je "konkáva" vydutá na východ, ktorú na juhorovýchode ohraničuje tmavý pás. Slabé oblúky hmloviny sa šíria z jasnejšej konkávy smerom na severozápad, východ a juh, kde ich tmavá línia oddeluje od M42. 300/350 mm - 100x: Väčšie zväčšenie je potrebné na to, aby sme videli všetky detaily M43. Hmlovina je na juhu ohraničená tmavou líniou, ktorá ju oddeluje od M42. Jej jasnejšou časťou je 15´dlhý kosák vydutý na východ, okolo hviezdy NU Orionis. Obklopuje ju bohatá spŕška hviezd 9,5-11^m, zvlášť severne a severozápadne. Tmavý SV-JZ záliv ju skoro rozpoluje. Slabé hmloviny môžu byť vystopované ešte západne a východne. Pri 150x zväčšení je hlavná časť komplex štruktúry tmavých oblastí a škvrnitých pásov na severovýchod od centrálnej hviezdy.

M78 - malá difúzna reflexná hmlovina /8,3^m/, ktorá leží asi dva a pol oblúkového stupňa severovýchodne od hviezdy Alnitak, neďaleko Konskej hlavy. Je súčasťou hmlovinového komplexu v Orióne. V roku 1780 ju objavil P. Mechain. Je viditeľná aj dobrým triédrom, vo väčšom ďalekohľade v nej zbadáme kruhový útvar s dvoma výraznými jadrami.

V ďalekohľade s priemerom objektívu okolo 200 mm je jasnou hmlovinou vejárovitého tvaru, ktorá v sebe skrýva dve hviezdy 10. magnitúdy. Hmlovina je najzretelnejšia pozdĺž severného rozhrania a postupne bledne až k hmlistému južnému rozhraniu. 300/350 mm - 125x: dve hviezdy 10. magnitúdy žiaria ako oči v bielej hmlovine. Najjasnejšou časťou je oblasť okolo očí, zvlášť pozdĺž severného rozhrania. Hmlovina smerom na juh bledne, podobne ako chvost kométy, dve hviezdy 10^m pripomínajú jej rozštiepené jadro. Použitím väčšieho zväčšenia počas dobrej pozorovacej noci sa môžu blízko hviezd a pozdĺž východného rozhrania blysnúť nejaké škvrny. Hmlovina NGC 2067 pozorovaná severne je veľmi slabou hmlou.

NGC 1981 - táto otvorená hviezdokopa sa nachádza asi jeden stupeň južne od M42, pričom medzi nimi leží ešte komplex NGC 1973-75-77. V ďalekohľade s priemerom objektívu nad 200 mm je vidieť ako jasná, drsná kopa 40 hviezd. Jej najnápadnejšou charakteristikou sú dva skoro rovnobežné S-J hviezdne rady. Východný tvoria tri hviezdy 6^m, západný jedna hviezda 9^m, 8^m a dve hviezdy 7. magnitúdy, pričom je sprevádzaný i väčším počtom okolitých slabých hviezd. Vo väčšom ďalekohľade je jasnou, veľmi uvoľnenou kopou, pridá sa 10 ďalších hviezd. Všimnite si v západnej časti písmeno "Y" tvorené štyrmi hviezdami 7-9^m.

NGC 1999 - difúzna hmlovina jeden stupeň južne od Veľkej hmloviny v Orióne. V ďalekohľade s priemerom objektívu 200 mm je pomerne jasnou, kruhovou hmlovinou okolo hviezdy 9,3^m. Pripomína skôr planetárnu hmlovinu s jasnou centrálnou hviezdou. 300/350 mm - 100x: NGC 1999 je jasná, v priemere 2´ kruhová hmlovina s hviezdou 9. magnitúdy umiestnenej značne východne od centra. 200-násobné zväčšenie odhalí nepatrne tmavšie centrum.

NGC 2024 - emisná hmlovina ležiaca hneď východne od hviezdy Alnitak /1,8^m/, ktorá vážne prekáža pri pozorovaní. Napriek tomu NGC 2024 môže byť viditeľná už v triédri 10x50 ako nesúmernosť smerom na severovýchod v žiare okolo hviezdy. Z farebných fotografií známy tmavý pás pretínajúci celú hmlovinu môžeme zazrieť z hôr 150 mm ďalekohľadom s použitím aspoň 70x zväčšenia. Nezabudnite ale Alnitak odstrániť zo zorného pola! V primerane väčších ďalekohľadoch vybavených i filtrom O-III, NGC 2024 zaberá plochu pol stupňa s jemnými pruhmi oddelenými širokým S-J tmavým pásom. Celkovým tvarom hmlovina pripomína javorový list a má tri nápadne jasné oblasti. Východná časť je najväčšia: blízko jej južného konca do nej odbočuje z hlavného tmavého pruhu ďalší, ale menší tmavý pruh. Západná časť, najbližšia k hviezde Alnitak, je od ostatných dvoch prakticky oddelená S-J tmavým pruhom. Severná časť je jemne pripojená k ostatným dvom častiam úponkami slabej hmloviny.

400/450 mm - 125x: NGC 2024 je veľmi veľká emisná hmlovina, počas dobrej pozorovacej noci plná neobyčajných detailov, ktoré sa však okamžite stratia, ak atmosféra nie je úplne vyčistená. Alnitak musí byť umiestnená mimo zorné pole. Filtre O-III a UHC veľmi rozvinú detaily, ktoré môžu byť pozorované. NGC 2024 je plná hmlovinových pruhov, rozštiepených a roztiahnutých útlymi tmavými pásikmi. Široký S-J tmavý pás takmer rozdeluje hmlovinu: najtmavšia je smerom na juh, priehľadnejšia je na severe. Druhý tmavý pás sa vinie severovýchodne z južného konca hlavného tmavého pásu do východnej a jasnejšej časti hmloviny. Prinajmenšom tucet hviezd 10-12^m je ponorených v NGC 2024. Pole je plné pozoruhodných chumáčov, prúžkov a vizuálne zaujímavých štrukturálnych detailov.

NGC 2112 - otvorená hviezdokopa majúca asi 90 slabších hviezd. Aj keď dosahuje jasnosť 8,4^m je v ďalekohľade s priemerom objektívu 300 mm pomerne slabá a mierne zhustená. Hneď na juhovýchode sa nachádza jedna hviezda 10. magnitúdy, ktorá však s hviezdokopou pravdepodobne nemá nič spoločné. Pri malých zväčšeniach iba desať hviezd 12^m vyčnieva oproti bohatej hmle. Vo väčšom ďalekohľade je slabou, ale bohatou škvrnou troch tuctov hviezd 13^m a slabších. Jedna jasnejšia leží na severozápadnom rozhraní. Pár hviezd 12^m vyčnieva blízko centra a slabý hviezdny reťazec sa ťahá západne k hviezde 10. magnitúdy.

NGC 2169 - malá otvorená hviezdokopa /5,9^m/ tvorená približne 30 hviezdami. V 200 mm ďalekohľade a väčšom zväčšení pripomína obrátené číslo "37". Kopa má sedemnásť hviezd jasnosti 7,5-12^m. Deväť hviezd tvorí "3" na juhovýchode a päť hviezd "7" na severozápade. Pár ďalších hviezd je rozprášených okolo. 300/350 mm - 125x: NGC 2169 je pomerne jasná kopa dvoch uvolnených skupín. Severozápadná je S-J radom piatiach hviezd, z ktorých dve najsevernejšie sú červenkasté. Hviezda východe od severného konca radu s ním tvorí zoskupenie podobné číslu "7". Juhovýchodná skupina obsahuje deväť hviezd tvoriacich kľukatú "3". Najvýchodnejšia hviezda tejto skupiny je zjavne červenkastá, pekne kontrastujúca s modrastým odtieňom ostatných hviezd v skupine. Najjasnejším členom je dvojhviezda /2,5"/ Struve 848 v zoskupení "7". Hviezdy 9. magnitúdy ležia od nej v odstupe 28" resp. 43", jedna hviezda 12^m v odstupe 14,5" a druhá 12,5^m 15" ďaleko. Napriek tomu dvojhviezdu Struve 848 neobiehajú, ale sú nepochybne skutočnými členmi NGC 2169. Pri 175x zväčšení počet členov kopy vzrastie na okolo tri tucty.

NGC 2194 - otvorená hviezdokopa /8,5^m/ v severovýchodnej časti súhvezdia, pol stupňa severozápadne od hviezdy 73 Orionis /5,3^m/, ktorú tvorí asi 100 hviezd 10. až 12. hviezdnej veľkosti. Na pozorovanie NGC 2194 ako skupiny potrebuje vyše 100 mm objektív. Zaujímavou je v ďalekohľade s priemerom objektívu 300 mm: je síce slabá, ale bohatá a veľmi koncentrovaná skupina osem 12^m a 15 hviezd 13-14^m rozlíšiteľných oproti zrnitému pozadiu. Jasnejšie hviezdy sú blízko severovýchodného a juhozápadného rozhrania. V 400 mm ďalekohľade je atraktívnou, bohatou, kompaktnou kopou 50 hviezd koncentrovaných na nepravidelnej 10´ploche a umiestnenej v nerozlíšitelnej hmle pozadia. Osem jasnejších hviezd tvorí obdĺžnik vnútri ktorého sa nachádza väčšina slabších členov. Ostatné ležia pozdĺž niekoľkých hviezdnych reťazcov, z ktorých najnápadnejší sa tiahne na juhozápad. Zväzok 20 slabých hviezd leží 15´VSV. Táto hviezdokopa veľmi pripomína NGC 2158 z Blížencov.

Konská hlava - asi najznámejšia temná hmlovina oblohy. Obrovská medzihviezdna hmota B33 vzdialená približne rovnako ako Veľká hmlovina v Orióne vytvára na pozadí jasnejšej emisnej hmloviny IC 434 tajuplný tieň, podobný koňu na šachovnici alebo morskému koníkovi. Jej tvar však spravidla vynikne až na fotografiách. Niektoré záznamy pozorovateľov však naznačujú, že šanca zazrieť ju i vizuálne určite existuje: niekomu na to stačil ďalekohľad s priemerom objektívu 200 mm, inému dokonca i binár 25x100. A čo sa píše v knihách The Night Sky Observers Guide?

300/350 - 75x: B33 - Konská hlava je malá tmavá hmlovina črtajúca sa na pozadí veľmi slabej "žiary" emisnej hmloviny IC 434, úzky "záliv" veľmi nejasnej hmloviny rozprestierajúcej sa stupeň južne od hviezdy ζ Orionis. Tieto dva objekty je nesmierne ťažké objaviť a vyžadujú vynikajúce pozorovacie podmienky. Filtre O-III a UHC pomôžu zvýrazniť kontrast medzi B33 a pozadím /IC 434/, ale B33 je jedným z pár objektov, ktoré sa dajú pozorovať viditeľne lepšie pomocou filtra H-Beta. 400/450 - 125x: B33 /bez filtrov/ je tak obtiažne pozorovaný objekt, že dokonca ani pomocou takýchto ďalekohľadov ju nemusíte vidieť ani vtedy, keď sa pozeráte priamo na jej polohu. Napriek tomu, bočným pohľadom a počas vynikajúcich pozorovacích podmienok ju môžeme objaviť. Hmlovina IC 434 v pozadí je zrejmejšia na jej východnom rozhraní a ďalej na juh sa stáva tenšou a slabšou.

Collinder 69 - hlava Orióna je vyznačená malým trojuholníkom hviezd λ /3^m/, π-1 a π-2 Orionis /4^m/, ktoré sú spolu s niekoľkými slabšími hviezdami okolo nich označované ako Cr 69. Je to ideálna skupinka pre triéder: okrem jasného trojuholníka si všimnite atraktívnu líniu troch hviezd 6-7^m medzi λ a π-1 Ori. Veľmi slabučkú emisnú hmlovinu Sharpless 2-264 odhalíme 250 mm ďalekohľadom s pomocou O-III filtra. Bočným pohľadom vyzerá ako veľmi slabá hmla okolo väčšiny jasnejších hviezd.

Collinder 70 - takéto označenie dostala hviezdna oblasť okolo pásu Orióna. Ten tvorí 3 stupne dlhá línia troch známych hviezd Mintaka, Alnilam a Alnitak. Medzi nimi sa nachádza bohatá hŕstka hviezd 5-8^m. V triédri sa predstaví ako pôsobivé bohaté hviezdne pole, ktorému dominuje modrobiela žiara spomínaných troch hviezd opasku.

Ostatné

Orionidy - v druhej polovici októbra sa Zem na svojej dráhe okolo Slnka stretáva s rozsiahlym prúdom častíc, ktorý vznikol rozpadom Halleyho kométy. Dráhy všetkých častí sú rovnobežné a na Zem dopadajú zo smeru od hviezdy ξ Orionis. Orionidy najviac padajú okolo 20. októbra.

Tabuľka

NGC	Iné označenie	Typ	Mag	Priemer ´	Naj. h. ^m	P. h./Klas.	RA	Dec
1976	M42 - V. hmlovina	EN/RN	4	65 x 60	-	-	05 35 40	- 05 27
1981	Collinder 73	OC	4,6	25	-	20	05 32 20	- 04 26
1982	M43	EN/RN		20x15			05 35 60	- 05 16
1999	-	EN	-	2 x 2	-	-	05 36 50	- 06 42
2024	-	EN	-	30 x 30	-	-	05 40 70	+ 02 27
2068	M78	EN	8	8 x 6	-	-	05 46 70	+ 00 03
2112	Collinder 76	OC	8,4	11	10,04	50	05 53 90	+ 00 24
2169	Collinder 38	OC	5,9	6	6,94	30	06 08 40	+ 13 57
2194	Collinder 87	OC	8,5	8	12,07	80	06 13 80	+ 12 48
-	Collinder 69	OC	2,6	65	-	20	05 35 10	+ 09 56
-	Collinder 70	OC	-	150	-	100	05 35 00	- 01
-	IC 434	EN	11	60 x 10	-	-	05 41 00	- 02 24
-	B33 - Konská hlava	DN	-	6 x 4	-	-	05 40 90	- 02 28