Astropozorovanie

 Úvod

Aktualizácia a novinky

Vlastné pozorovanie

Atlas oblohy

Andromeda

Antlia

Aquarius

Aquila

Aries

Auriga

Bootes

Camelopardalis

Cancer

Canes Venatici

Canis Minor

Capricornus

Cassiopeia

Coma Berenices

Corona Borealis

Cygnus

Equuleus

Leo

Lyra

Sagitta

Scutum

Ursa Minor

Moje vybavenie

Pozorovacie stanovisko

O autorovi

Odkazy

Návštevná kniha

Leo, Leonis, Leo

Výrazné súhvezdie Leva poznali všetky staroveké civilizácie. Je jedným z najimpozantnejších súhvezdí zvieratníka, jeho tvar skutočne pripomína zviera ležiace na predných tlapách alebo tiež sfingu. Babylončania spájali Leva hlavne so Slnkom, pretože práve v tých časoch sa v tomto súhvezdí nachádzalo počas letného slnovratu. Dnes ním prechádza od 10. augusta do 15. septembra. Podľa gréckej mytológie sa jedná o leva z nemejských vrchov, ktorého zabil Herkules, aby tak splnil prvú zo svojich dvanástich úloh. Od jeho nepriestrelnej kože sa dokonca odrazila aj jeho kopija, preto musel Herkules leva vlastnými rukami zahrdúsiť.

Výrazné zvieratníkové súhvezdie ležiace prevažne na severnej oblohe, spolu so súhvezdiami Pastier a Panna patrí medzi najznámejšie súhvezdia jarnej oblohy. Na večernej oblohe je u nás viditeľný takmer pol roka, vychádza už v januári a definitívne zapadá až za súmraku v polovici augusta. O polnoci vrcholí koncom februára asi 60 stupňov nad južným obzorom. Obsahuje 70 hviezd zdanlivej jasnosti do 6. magnitúdy. Zaberá na oblohe 0,289 sr. Hlavnou skupinou hviezd je šestica - Ras Elazed Australis, Ras Elazed Borealis, Adhafera, Algieba, η Leonis a Regulus - tvoriaca tzv. kosák, prevrátený otáznik alebo polmesiac predstavujúci leviu hlavu a hruď, hlavnú kostru súhvezdia potom tvoria ďalšie tri jasné hviezdy - Zosma a Chort, chvost zakončuje jasná Denebola. V starom Grécku sa za koniec tohto chvosta považovali aj slabé hviezdy súhvezdia Vlasy Bereniky, ktoré sa definitívne osamostatnili až v 16. storočí.

Lev, ako typické súhvezdie mimo Mliečnej cesty, je preplnené galaxiami. Slušný počet z nich je pomerne výraznými objektami, v relatívne blízkej skupine galaxií. Päť z nich je aj v Messierovom katalógu: M65, M66, M95, M96 a M105. Predovšetkým prvé štyri sú za priaznivých pozorovacích podmienok celkom dobre viditeľné i v malých ďalekohľadoch, prípadne v triédroch a binokulároch. Najzaujímavejšou je asi M95, zdá sa, akoby jej samotné jadro bolo mladou galaxiou. Netreba však zabúdať ani na ďalšie z "anonymného" katalógu NGC, niektoré z nich by sa totiž mohli bez problémov zaradiť aj do oveľa známejšieho katalógu Charlesa Messiera.

mapa súhvezdia Lev, hviezdy do 8^m, deepsky do 10^m

Regulus - α Leonis, najjasnejšia hviezda súhvezdia. Privedie nás k nej 9-násobne predĺžená spojnica predných kolies Veľkého voza južným smerom. Spolu s hviezdami Arktúr z Pastiera a Spikou z Panny tvorí akýsi jarný trojuholník. Názov pochádza z latinčiny a znamená "malý kráľ", v starom Babylone dokonca vždy predstavovala hviezdu panovníka. Niekedy sa môžeme stretnúť aj s názvom Cor Leonis - "srdce leva". Ako jedna z mála jasných hviezd leží neďaleko ekliptiky, presne 1,5 stupňa. Preto často dochádza k jej zákrytu Mesiacom a niekedy aj nejakou planétou.

Táto biela hviezda dosahuje jasnosť 1,36^m, čo ju radí na 21. miesto v poradí najjasnejších hviezd oblohy. Je vzdialená 85 svetelných rokov, s absolútnou magnitúdou -0,7, priemerom 4-krát väčším ako priemer Slnka, v absolútnej jasnosti ho prekonáva 160-násobne. Vo vzdialenosti takmer 3 oblúkových minút /176,9"/ smerom na ZSZ sa nachádza sprievodca jasnosti 7,7^m, ktorý je ľahkým cieľom už pre triéder. V 100 mm ďalekohľade sa Regulus javí ako jasný modrobiely "diamant" s týmto drobným žltým sprievodcom. Vo vzdialenosti 4 oblúkových sekúnd je ešte ďalšia hviezda 13. magnitúdy, ktorú však dokážeme nájsť iba pomocou väčšieho ďalekohľadu.

Denebola - β Leonis, má jasnosť 2,2^m a jej vzdialenosť od Zeme je 42 svetelných rokov. Je 20-krát svietivejšia ako Slnko. V odstupe takmer 19 oblúkových minút nájdeme hviezdu jasnosti 6^m, ktorú môžeme zbadať už aj divadelným ďalekohľadom.

Algieba - γ Leonis, "čelo leva", skomolený názov arabského slova Al Jabha. V skutočnosti ale nádherná dvojhviezda ležiaca 8 stupňov SSV od hviezdy Regulus, so žltooranžovými zložkami 2,2^m /sv. 90 Sĺnk/ a 3,5^m /sv. 30 Sĺnk/ v odstupe 4,4", vo vzájomnom kontraste môžu byť vnímané až do zelena. Ich vzájomná obežná doba je odhadnutá na asi 619 rokov. Ešte v roku 1782, keď túto atraktívnu dvojhviezdu prvýkrát objavil William Herschel, bola oblúková vzdialenosť jej zložiek menšia ako 2". Odvtedy sa odstup výrazne zväčšil a koncom 20. storočia dosiahol takmer 4,4". 

Túto dvojhviezdu, vzdialenú 85 svetelných rokov, rozlíšime počas kľudného vzduchu aj menším ďalekohľadom, s priemerom objektívu okolo 10 cm. V ňom sa pri asi 125x zväčšení ukáže ako tesný pár žltých zložiek. Niekedy sa sprievodca môže javiť ako zelenkastý - čo je ale prinajmenšom optický klam spôsobený kontrastom silne žltej hlavnej hviezdy a matne žltého sprievodcu. V tom istom zornom poli leží tiež hviezda 40 Leonis /22´južne/.

ι Leonis - pozoruhodná dvojhviezda. Dve zložky s jasnosťou 4,1^m a 7,0^m sa navzájom obehnú asi za 180 rokov. Roku 1985 mali odstup 1,3", ale začínajú sa od seba vzďaľovať a v roku 2 000 dosiahli už 1,7", čím sa dvojhviezda stáva rozlíšiteľnou v aspoň 10 cm ďalekohľade.

τ Leonis - dvojhviezda, ľahko rozlíšiteľná aj obyčajným triédrom. Hlavá hviezda má jasnosť 5,4^m a jej sprievodca 7,0^m. Uhlová vzdialenosť oboch partnerov je 90 oblúkových sekúnd.  

54 Leonis - Struve 1487, dvojhviezda ležiaca tesne na rozhraní so súhvezdím Malého leva. Títo dvaja partneri majú jasnosť 4,5^m a 6,3^m. Obe hviezdy sú od seba vzdialené 6,5", takže by sa už mali dať rozlíšiť ďalekohľadom s priemerom objektívu aspoň 5 cm. Systém je vzdialený od Zeme 2 000 svetelných rokov. V 10-15 cm ďalekohľadoch a 100x zväčšení je nerovnako jasnou, farebnou dvojhviezdou. Hlavná zložka sa javí ako žltobiela, sprievodca je modrastý až zelenkastý.

88 Leonis - Struve 1547, dvojhviezda so zložkami jasnosti 6,4 a 8,4 mag v odstupe 15,4". Stáva sa tak ľahko rozlíšiteľnou aj v menšom ďalekohľade. Pri použití 10 cm objektívu a 75x zväčšenia sa hlavná hviezda javí žltá, sprievodca je modrý.

90 Leonis - Struve 1552, trojhviezda, dve hlavné zložky jasnosti 6,0 a 7,3 mag sú v odstupe 3,3". V 10 cm ďalekohľade a pri  100x zväčšení sa zobrazí ako široký pár, ktorý tvorí modrastá a biela zložka. Neďaleko leží aj tretia hviezda systému, ktorá sa javí ako silnomodrá.

R Leonis - premenná hviezda typu Mira Ceti, v západnej časti súhvezdia, neďaleko hviezdy Regulus, vzdialená okolo 520 svetelných rokov. Tento červený obor mení jasnosť od 4,4^m do 11,3^m s dlhou periódou - 312,43 dní. Je teda jednou z najjasnejších dlhoperiodických premenných hviezd. V čase maxima si môžeme všimnúť jej výrazný, tmavočervený odtieň, ktorý pekne kontrastuje s bielou hviezdou 19 Leonis, vzdialenou 8´ južne.  

Wolf 359 - slabá hviezda jasnosti 13,66^m, pomenovaná na počesť Maxa Wolfa, pracujúceho na Heidelburgskej univerzite začiatkom 20. storočia, ktorý objavil jej vlastný pohyb. Ročne sa na oblohe posunie o 4,71". Jedným z dôvodov tohto zjavného pohybu je jej blízkosť od nás. Leží totiž vo vzdialenosti iba 7,75 svetelných rokov od Slnka, a po hviezde Alfa /Proxima/ Centauri a Barnardovej hviezde v Hadonošovi sa tak stáva našou treťou najbližšou hviezdou.

Wolf 359 je extrémne chladný, mimoriadne slabý červený trpaslík, s absolútnou magnitúdou 16,8 a svietivosťou 1/63 000 nášho Slnka. Hmotnosť a polomer sú odhadnuté na 10% nášho Slnka. Primeraným ďalekohľadom ho môžeme vyhľadať 1,4 stupňa SZ od hviezdy 59 Leonis /5. mag/ a 20´južne od jednej hviezdy 7. magnitúdy. Červenú - ružovú farbu dobre identifikuje až veľký ďalekohľad.

M65 - špirálová galaxia /9,3^m/ neďaleko hviezdy théta Leonis, pod tmavou oblohou pozorovaná náznakovo už triédrom, prípadne hladáčikom ďalekohľadu. Tak ako aj 21 oblúkových minút vzdialená M66 bola objavená P. Mechainom v roku 1780. Ich veľkosť je pravdepodobne len polovičná od našej Galaxie. Spolu s ďalšou špirálovou galaxiou NGC 3628 tvoria tzv. Trojicu galaxií v Levovi. Spolu s ďalšími galaxiami: NGC 3489, NGC 3593, NGC 3596 a NGC 3666 ich zaraďujeme do akejsi "Podskupiny M65". Tá je navyše súčasťou 31 miliónov vzdialenej skupiny galaxií označovanej ako Leo I. 

V 100-150 mm tvorí M65 dojemné trio s už spomínanými galaxiami M66 ležiacou východne a NGC 3628 pozorovanou severne. Jej jasné halo je predĺžené, vnútri s jasným jadrom. V 200 mm pekná, jasná galaxia, predĺžená 7´x 2´, halo sa už môže javiť škvrnité a nerovnako jasné na severnej strane. Jadro sa zmenšuje k oblým koncom. V blízkosti ležia dve hviezdy jasnosti 12^m a 13^m. V 400 mm je evidentne škvrnitá, halo je tiež pekne rozptýlené. Jeho južný koniec je nejako viac predĺžený a zahrotený ako severný. Východná strana je zrejmejšia ako západná, ktorá je viac rozptýlená, navyše sa pozdĺž nej črtá tenká tmavá línia. Veľmi blízko nej je slabá hviezda, nejaký tenký jasný zväzok sa črtá aj na JZ rozhraní. Absolútna magnitúda tejto galaxie je -20,6 a stutočný priemer dosahuje cez 80 000 ly.

M66 - špirálová galaxia jasnosti 8,9^m, ale je menej nápadná ako menšia susedná galaxia M65. Prvý ju objavil P. Mechain v marci roku 1780. Nevšimol si ju zrejme ani samotný Charles Messier v roku 1773, keď najjasnejšia kométa toho roku prechádzala touto oblasťou okolo 2. novembra. Patrí do Tria galaxií v Levovi, ktoré je východnou súčasťou skupiny galaxií Leo I. Absolútna magnitúda dosahuje -21, skutočný priemer prinajmenšom 75 000 ly. Zdanlivému odstupu 21´ medzi ňou a susednou M65 zodpovedá v priestore predpokladaná vzdialenosť 190 000 ly. Vzplanuli v nej tri supernovy: 1973R, 1989B a 1997bs.

Uvidíme ju už v menšom svetelnom ďalekohľade, v mimoriadnom prípade aj v triédri ako slabý náznak. V 150 mm sa zjaví veľké jasné halo, vnútri s predĺženým jadrom. Na západnej strane sa rozprestiera rad troch hviezd, ktorý sa točí smerom na severozápad, kde sa pripája k trojuholníku ďalších hviezd. Najjasnejšia hviezda tejto šestice dosahuje 9. magnitúdu. 250 mm ukáže jadro obklopené halom nepravidelného tvaru, možno aj škvrnitým a mierne predĺžením. Ukáže sa aj hviezda 14^m 3,5´juhozápadne od stredu galaxie. V 400vke je halo jasné, veľmi nepravidelné, jadro je oválne, dobre koncentrované a do stredu sa rovnomerne zjasňuje. Bočný pohľad odhalí od neho severovýchodne a juhozápadne menšie tmavé plochy. Samotné halo je na južnej strane veľmi rozdielne v plošnej jasnosti, aj s náznakom špirálovej podoby. Jeho severná strana je zase viac zaoblená na okraji a škvrnitá pozdĺž severovýchodného rozhrania.

M95 - túto špirálovú galaxiu s priečkou /9,7^m/, podobne ako susednú M96 objavil Pierre Mechain v roku 1781. Obe ležia vo vzdialenosti niečo cez 31 miliónov ly a sú členmi podskupiny galaxií, označovanej ako Skupina galaxií M95 /alebo M96/. Ďalšími jasnými členmi sú predovšetkým obria eliptická galaxia M105 a NGC 3377 a systém NGC 3384. Táto skupina je veľmi kompaktná, jadro pokrýva na oblohe plochu asi 3^o x 1,5^o, čo v skutočnosti zodpovedá priestoru asi 13 x 0,65 milióna svetelných rokov. Všetci jej členovia sú navyše súčasťou väčšej skupiny označovanej ako Leo I, ktorá zahŕňa aj ďalšiu podskupinu galaxií v západnej časti /M65, M66 a ďalšie/. Samotná M95 má absolútnu magnitúdu -20,2 a skutočný priemer cez 70 000 ly.

A aký pohľad poskytne ďalekohľad? Galaxia je bez problémov viditeľná počas jasnejších nocí už v ďalekohľade s priemerom objektívu okolo 100 mm, v 150 mm môžeme v jasnom, kruhovom hale zachytiť aj jemný, pravdepodobne zrnitý povrch. Jadro je veľmi jasné. Západne od galaxie je nápadný trojuholník hviezd 10-11 mag. Pri malom zväčšení sa v tom istom zornom poli objavuje aj M96, M95 vyzerá oproti nej o niečo slabšie. V 400 mm má galaxia nezvyčajne osvetlené, nepatrne predĺžené halo s tmavými zónami severne a južne od priečky, obsahujúcej vo svojom strede jasné oválne jadro. Samotná priečka a dve tmavé zóny dávajú galaxii vzhľad gréckeho písmena theta - θ - efekt zretelnejší najmä bočným pohľadom.

M96 - špirálová galaxia v tesnom susedstve M95, objavená Mechainom v roku 1781. Absolútna magnitúda = -20,7 a skutočný priemer má určite cez 62 000 ly. Na oblohe sa javí ako objekt 9,2 mag. V 100-150 mm ďalekohľade je pozorovaná pri 50x zväčšení v tom istom zornom poli ako M95 a M105. Galaxia sa až do väčších priemerov ďalekohľadov výrazne nemení, vždy je to len nepatrne predĺžené jadro ponorené v hale. Určité nerovnosti a nepravidelnosti v jasnosti a tvare sa môžu mihnúť v 400 mm ďalekohľade.

M105 - gigantická eliptická galaxia objavená P. Mechainom v roku 1781 v blízkosti ďalšej dvojice galaxií: NGC 3384 a NGC 3389, z ktorých je najjasnejšia /9,3^m/. Toto trio je súčasťou podskupiny galaxií M95 a teda tiež súčasťou západnej polovice 31 miliónov ly vzdialeného systému Leo I. Absolútna magnitúda je určená na -20,6 a skutočný priemer presahuje 35 000 ly.

Galaxiu uvidíme ďalekohľadom s priemerom objektívu nad 10 cm, ale nikdy to nebude viac než jasné, rozptýlené halo, ktoré bledne postupne k okrajom. To isté v podstate platí aj pri priemere ďalekohľadu okolo 250 mm, samozrejme galaxia sa bude javiť o niečo väčšia. V 400 mm sa halo javí dobre koncentrované, nepatrne predĺžené 4´x 3´ VSV-ZJZ, zjasňuje sa všade rovnako k jasnému, ale drobnému jadru. Nenápadná hviezda 14,5^m leží na SV rozhraní hala, 1,5´od stredu galaxie.

NGC 2903 - jedna z tých nápadnejších a jasnejších galaxií /síce 9. mag/, ktoré kedysi unikli Charlesovi Messierovi. Je jednou z mála našich blízkych galaxií, ktoré nepatria do žiadnej skupiny alebo podskupiny galaxií, čo je pomerne nezvyčajné. Jej absolútna magnitúda je určená na -20,9 a skutočný priemer cez 110 000 svetelných rokov.

Určite ju uvidíme už v 100 mm ďalekohľade, ak pridáme ďalších 50 mm, ukáže sa pri asi 80x zväčšení ako zjavne predĺžená, s dobre koncentrovaným jadrom, ktoré je umiestnené v nepravidelnom polkruhu hviezd, z ktorých najjasnejšie dve dosahujú 10. magnitúdu. V 200-250 mm je jasné, predĺžené stelárne jadro obklopené škvrnitým halom s rozptýleným krajom. Ďalekohľady s priemerom objektívu nad 350 mm poskytnú už radostnejší pohľad. Jadro je veľmi jasné, halo je všade pokryté jasnými a tmavými škvrnami. Najzrejmejšie sú dva jasné šmuhy, jedna 1,25´severne a druhá 1,25´južne od stredu galaxia. Rozptýlený okraj hala je viac rozšírený smerom na východ ako na západ. Nápadná je tiež hviezda 13^m ležiaca blízko rozhrania hala, 2´VJV od centra galaxie.

NGC 3384 - najsevernejší člen trojuholníka galaxií, spolu s M105 a NGC3389. Absolútna magnitúda má hodnotu -20 a skutočný priemer presahuje 50 000 ly. V 200 mm je NGC 3384 /9,9 mag/ viditelnejšia o niečo slabšie ako M105, ale jej halo je koncentrovanejšie a o niečo predĺženejšie, v jeho vnútri sa nachádza jasné kruhové jadro. V 400 mm je halo na rozhraní rozptýlené, centrálna časť sa náhle zjasňuje k jadru. V okolí môžeme pozorovať 2 slabé hviezdy.

NGC 3521 - galaxia 9. magnitúdy, východne od hviezdy 62 Leonis /5,9^m/. V 250 mm ukáže dobre koncentrované oválne jadro obklopené oveľa slabším rozptýleným a zjavne predĺženým halom. 400-450 mm odkryje už nejaké detaily. Halo je jasné a evidentne škvrnité. Rozširuje sa viac na západ ako na východ a jeho okraje majú celkom určite nepravidelný jas. Bočným pohľadom môžeme odhaliť aj šmuhy tmavých línií pozdĺž západného rozhrania hala. V blízkosti ležia dve hviezdy 13^m a 14^m.

NGC 3607 - najväčšia a najjasnejšia galaxia /9,9^m/ v malej skupine spolu s NGC 3605, NGC 3507, NGC 3608 pozorovanou severne a NGC 3599 ležiacou západnejšie. V 200 mm ukáže jasné halo, ktoré obsahuje aj stelárne jadro. Blízky sused NGC 3507 sa javí iba ako slabá hmlistá škvrna.

NGC 3628 - najväčšia, ale najslabšia z Tria galaxií v Levovi. V 100-150 mm je slabou "edge-on" špirálou, veľmi predĺženou smerom V-Z. Nepatrné zjasnenie pozdĺž hlavnej osi, ruší inak rovnomernú plošnú jasnosť. V 250 mm ďalekohľade má táto galaxia celkom jasné, ale tenké a veľmi predĺžené halo, obsahujúce v sebe jasné, takisto predĺžené jadro. Južne od východného konca leží hviezda 12,5 mag. V 400-450 mm sa naskytá veľkolepý pohľad. Takisto je veľmi predĺžená, jadro je odsunuté severne od centra, pretože sa tam tiahne nezreteľná tmavá línia. Halo je už nepravidelne jasné a škvrnité pozdĺž tejto tmavej línie a stáva sa dosť rozptýleným blízko konca hlavne osi. V okolí leží niekoľko slabých hviezd.

Copelandov Septet - skupina siedmych galaxií, ktorú nám sprostredkuje ďalekohľad, s minimálnym priemerom objektívu okolo 400 mm. Tmavá, priezračná obloha je takisto nevyhnutná. Pri hľadaní tejto skupiny treba začať u hviezdy 92 Leonis /5,2^m/, potom preskočiť 45´na severozápad k SV-JZ línii 3 hviezd 8. magnitúdy. 9´SSZ od najsevernejšej hviezdy leží hviezda 12^m, okolo ktorej sa skupina nachádza, v oblasti v priemere asi 6´. 1,5´juhozápadne od tejto hviezdy sa rozprestiera línia troch galaxií: NGC 3570, NGC 3754 a NGC 3755. Pri 150x zväčšení sa môžu javiť ako jednou "halo", ale 250x zväčšenie už ukáže stelárne škvrny. 2,5´južným smerom od tohto tria leží galaxia NGC 3751, veľmi slabá, nepatrne predĺžená šmuha. 2,5´Z od spomínanej hviezdy sa rozprestiera 1,5´dlhý SV-JZ oblúk ďalších troch galaxií: NGC 3748, NGC 3745 a NGC 3746. Posledná z týcho troch galaxií je najnápadnejšia, prvé dve sa javia iba ako veľmi slabé škvrnky.

Abell 1367 - jedna z bohatších kôp galaxií s týmto označením. Je vzdialená 400 mil. ly a zahŕňa cez 60 členov, ktoré ležia na oblohe v oblasti o niečo väčšej ako 1 stupeň. Pár z nich môžeme zazrieť ďalekohľadom s priemerom objektívu minimálne 350 mm. Aké musia byť podmienky, spomínať určite netreba. Najjasnejšou je NGC 3842 /11,8^m/, umiestnená v srdci kopy, kúsok juhozápadne od hviezdy 11. magnitúdy. Väčšina ostatných členov je výrazne slabších.

Leonidy - meteorický roj s maximom okolo 17. novembra. Zem prechádza každých 33 rokov hustým "oblakom" tohto roja, ktorý obsahuje množstvo malých častíc. Jeho pozorovanie v roku 1779 tiež viedlo k zavedeniu pojmu radiant. Ten sa v tomto súhvezdí nachádza v blízkosti jasnej hviezdy Algieba. Počas sedemhodinového pozorovania v noci z 12. na 13. novembra 1833 dosiahol počet meteorov úctyhodné číslo - 240 000. Návrat roja bol správne predpovedaný na rok 1866, kedy bol tiež veľmi aktívny. Výpočet dráhy ukázal jeho nápadnú zhodu s kométou 1866 I, čím sa zrodila prvá domnienka, že meteorické roje vznikajú z rozpadnutých jadier materských komét. V roku 1966 vykazoval maximum 40 meteorov za sekundu, posledný prebehol v roku 1999. Frekvencia roja počas bežných dní mimo maxima sa však pohybuje len okolo 10 meteorov za hodinu. 

© 2003-2004